Rozdielne cesty tranzitívnej spravodlivosti - prípady Ceskej republiky, Slovenska a Pol'ska1

Abstract

Naznacené mechanizmy sa pohybujú po ose retributívna - restoratívna spravodlivost, podla toho, nakolko smerujú k potrestaniu vinníkov a ich zlocinov (teda k retribúcii, odplate), alebo nakolko sa sústredia na obnovenie statu quo, zhojenie spolocnosti a na odskodnenie (materiálne aj morálne) obetí. Mechanizmy vsak nevylucujú vzájomne prelínanie sa, práve naopak, efektívna konsolidácia spolocnosti vyzaduje so zeleznou pravidelnostou ako odstránenie pocitu bezprávia cez faktické potrestanie alebo aspon oznacenie vinníkov, tak aj dôraz na ich obete a ich rehabilitáciu, prípadne zaradenie do spolocnosti. Okrem toho aj retributívne mechanizmy v sebe nesú symbolickú rovinu dôlezitú pre obete, spocívajúcu v získaní vnútorného zadostucinenia. Restoratívna spravodlivost, teda nastavenie systému restitúcií ci reparácií, zasa musí byt spravidla spojená s iným mechanizmom tranzitnej spravodlivosti, v ktorom nachádza právnu a morálnu oporu, legitimacnú bázu. Restitúcie s väcsím ci mensím úspechom implementovali vsetky tri státy, ktorými sa v clánku zaoberáme. Ich konkrétna podoba závisela na mnohých faktoroch, casto výrazne odlisných od skutocností vedúcich k výberu trestajúcich nástrojov. Ten zvycajne predstavuje citlivú politickú otázku, zatial co podoba restitúcií je skôr procedurálnym problémom odrázajúcim isté spolocenské a právne tradície (odskodnenie za porusovanie akých práv - politických, sociálnych - akým spôsobom - rehabilitovanie alebo odskodnenie), ekonomickú situáciu, historické súvislosti, ale aj individuálne faktory a okolnosti kazdej obete. Z toho dôvodu sa nás clánok sústredí na uzsiu definíciu tranzitnej spravodlivosti - teda výlucne na otázky retributívne a konkrétne hlavne na mechanizmy lustrácií a sprístupnovania archívov, ktoré zohrali v troch vybraných státoch najdôlezitejsiu úlohu.

V októbri 1991 preto doslo k prijatiu jedného z prvých a vôbec najprísnejsích lustracných zákonov9. Zákon bol aj pre svoju sírku záberu podrobený tvrdej kritike spomedzi akademického prostredia, medzinárodných institúcií, ale aj výraznej casti samotného disentu (Kosar 2008: 5). Vztahoval sa na volené a menované funkcie v oblasti státnej správy, armády, polície a súdnictva, na vysoké administratívne funkcie a akademické pozície. Najkontroverznejsia cast zákona sa vztahovala ku kolaborácii obcanov s tajnou políciou, kedze zákon dopadal aj na agentov, informátorov, politických kolaborantov, ale aj kandidátov na kolaboráciu. Lustracná legislatíva predpokladala vytvorenie dvoch zoznamov: prvý mal obsahovat súpis úradov a pozícií, ktorých obsadenie bolo viazané na negatívne lustracné osvedcenie. Druhý zoznam vymenovával posty, existujúce pocas trvania komunistického rezimu, diskvalifikujúce osoby, ktoré ich zastávali z pozícií kandidátov na miesta v prvom zozname. Zákon tak nedopadal na clenov komunistickej strany obecne, ale na jej funkcionárov. Jednotlivci s pozitívnou lustracnou previerkou sa dokonca mohli nadalej podielat na politickom zivote - zákon nijako nelimitoval ich úcast na volbách (v aktívnej ci pasívnej forme). Väcsina politických strán si vsak zaviedla samoregulacné poziadavky na predlozenie negatívneho osvedcenia, ako jediní tento krok odmietli komunisti. Nastala tak zaujímavá situácia, kedy niektorí clenovia parlamentu mohli mat utajený záznam v archívnych dokumentoch StB, ale napríklad osoby zastávajúce oficiálne pozície na univerzitách museli prejst screeningom (Dvoráková - Milardovic 2007: 29). Pôvodne bola úcinnost zákona nastavená na pät rokov, napriek vetu prezidenta vsak parlament napokon az dvakrát odhlasoval jej predlzenie. V období medzi 1991 - 2001 ministerstvo vnútra spracovalo 420 270 osvedcení (Nedelsky 2004: 76). Priblizne 5% lustrácií vyústilo do pozitívneho osvedcenia, dodnes ministerstvo dostáva priblizne 6 az 8 tisíc ziadostí rocne (Dvoráková - Milardovic 2007: 30).

Headnote

Abstract: The Varying Paths of Transitional Justice: The Cases of the Czech Republic, Slovakia and Poland.

The paper deals with the issue of transitional justice in selected East-Central European countries. The relation between the mode of democratic transition and the means and pace of transitional judicial processes is discussed. Main attention is paid to the analysis and comparison of transitional justice issues in three Central European countries - the Czech Republic, Poland, and Slovakia. The authors come to the conclusion that the mode of democratic transition is not as important as other political factors such as the presence or absence of leftist parties in government.

Keywords: Transitional Justice; Czech Republic; Poland; Slovakia; Lustrations

Úvod

Výskum komunistických státov a ich prechodu k demokracii bol najmä v 90. rokoch prirodzene jednou z klúcových oblastí bádania politológov strednej a juhovýchodnej Európy. O dekádu neskôr pristúpili k tejto látke aj historici zaoberajúci sa politikou pamäte alebo politikou dejín. Stranou pozornosti sociálnych vedcov ostala otázka tranzitívnej spravodlivosti. Nasledujúci clánok sa pokúsa pristúpit práve k tejto téme z pohladu politológie a ukázat, aké faktory viedli k rôznej dynamike procesov tranzitnej spravodlivosti v troch vybraných krajinách - Ceskej republike, Polsku a Slovensku.

Komunistické systémy sa uz na prvý pohlad vyznacovali niekolkými specifickými charakteristikami a odlisnostami, ktoré spôsobili výrazné rozdiely v ráze a povahe prechodov v porovnaní s tranzíciami státov juznej Európy. Vo fáze 70. a 80. rokov ide v ich prípade o posttotalitné ci autoritatívne systémy, ktoré sa museli simultánne vysporiadat nielen s politickou, ale aj hospodárskou reformou a prechodom k trhovým ekonomikám (Linz 1996; porov. Balík, Holzer 2007: 64-69).

Reálny socializmus prenikal vsetkými sférami zivota spolocnosti. Únie, zdruzenia a odbory neboli vládou potlácané, ale kontrolované. Úroven organizovanosti opozicných hnutí a strán bola v mnohých státoch velmi nízka. Samotný pojem "strana" získaval negatívne konotácie a symbolicky splýval so státom. Co sa týka právneho státu a právnej kultúry, ranný komunizmus bol postavený na hesle vítazstva socializmu nad zákonom a "socialistická zákonnost" odporovala konceptu rule of law. Právny systém a systém zákonov nebol urcený na to, aby limitoval a kontroloval vládcu. Strana zo svojej vedúcej pozície ovplyvnovala výklad a interpretáciu zákonov. Sovietsky rezim sám o sebe nikdy neplánoval obmedzit svoje právomoci pravidlami, ktoré sám zavádzal; na rozdiel od toho, Salazarove Portugalsko a frankistické Spanielsko postupom casu aspon ciastocne uvolnili cestu ústavnej kultúre. Dôlezitým faktorom pre priebeh a podobu tranzícií bola skutocnost, ze komunistické rezimy sa drzali pri moci priblizne 50 rokov. Najsilnejsie represie pritom prebehli zvycajne na pociatku ich ustanovenia, postupom casu boli ako najväcsie zásahy a obmedzovania vnímané potlacovanie slobody prejavu a zdruzovania sa.

Z hladiska uplatnovania modelov tranzitnej spravodlivosti budia postkomunistické státy mnoho otázok. Vyznacujú sa totiz velkou variabilitou prístupov k minulosti - od relatívne sirokých amnestií, ignorovania otázok tranzitnej spravodlivosti (tzv. zamrznutý model vlastný Slovensku cca do roku 1998), az po trestné stíhania a prísne lustrácie. Otázkou, nakolko sa prístupy k adresovaniu minulosti od seba lísili, ale hlavne, co stálo za ich výberom, sa bude zaoberat aj tento clánok. Na prípadových stúdiách Ceskej republiky, Slovenska a Polska ukáze, ako velmi sa tranzitná spravodlivost v relatívne podobných státoch lísila a predstaví základné korelácie, ktoré za odlisnostami mohli stát. Výber týchto prípadových stúdií je ovplyvnený nielen geografickou blízkostou státov a zdielanými skúsenostami s prechodom k demokracii, ale aj výrazne rozdielnou dynamikou pouzitia prostriedkov tranzitnej spravodlivosti, co robí z porovnania týchto krajín zaujímavú úlohu.

Literatúra, ktorá sa podobnému problému venuje, obvykle stavia na dvoch hypotézach: bud hladá korelacné vztahy s formou prechodu rezimu (co sa vsak v súcasnosti pokladá za uz prekonaný prístup - a to, ako ukázeme dalej v clánku, opodstatnene), alebo uvazuje o rozlození moci medzi minulými nedemokratickými a nastupujúcimi elitami - bud v case premeny rezimu, alebo v období prijímania konkrétneho mechanizmu spravodlivosti. Ukázeme, ze faktor relative power, teda mocenskej pozície postkomunistických subjektov v tranzitujúcich systémoch, je významnou nezávislou premennou ovplyvnujúcou podobu tranzitnej spravodlivosti, hoci nie bezpodmienecne jedinou. Pokúsime sa o co najkomplexnejsí prístup. Primárne nasim cielom nie je nájst najrelevantnejsí a najsilnejsí faktor, (to by vyzadovalo "meranie" významu premenných, na ktoré tu nie je priestor), ale odhalit vsetky premenné, ktoré pri rozhodovaní státov o prijímaní legislatívnych úprav mohli zohrávat úlohu.

Tomuto cielu práce zodpovedá aj struktúra textu. Budeme diskutovat základné mechanizmy tranzitnej spravodlivosti a ukázeme, ze v politickej praxi sa najviac presadili lustrácie a zverejnovanie dokumentov tajných sluzieb, na ktoré sa dalsí text koncentruje. Dalej sa pozrieme na otázku vplyvu módu tranzície na podobu nacasovania a výberu nástrojov tranzitnej spravodlivosti. V analytickej casti ukázeme podoby tranzitnej spravodlivosti v Ceskoslovensku (a sústredíme sa najmä na rozdielny vývoj po roku 1993)3 a Polsku, co bude predstavovat východisko záverecného porovnania.

1. Podoba tranzície v státoch strednej a východnej Európy

1.1. Základné mechanizmy tranzitnej spravodlivosti v SVE

Tieto skutocnosti a povahové crty rezimov sa podpísali nielen na spôsobe prechodu, ale aj na výbere mechanizmov tranzitnej spravodlivosti. Státy SVE sa obecne vyznacovali vysokou mierou participácie na rezime a cinnosti strany. Jednalo sa o obrovský aparát, v Rumunsku sa odhaduje 15 000 úradníkov a priblizne 400 - 700 tisíc kolaborantov z populácie pohybujúcej sa okolo 23 miliónov obyvatelov. V roku 1989 východonemecká Stasi zamestnávala okolo 90 000 úradníkov a dalsích 150 000 informátorov zo 17 miliónov obyvatelov (Stan 2009: 6). Nové krehké demokracie nedokázali úplne eliminovat pôvodné siete komunistickej nomenklatúry, ktorá sa casto stávala legitímnym hrácom v demokratickej spolocnosti4. Klúcovou otázkou pre obnovu spravodlivosti sa preto nestali trestné procesy a vyvodenie zodpovednosti za zlociny komunizmu (úlohu tam zohralo aj dlhé obdobie plynúce od najsilnejsích represií v 50. rokoch), ale previerky kolaborácie obcanov, a predovsetkým verejných cinitelov, s predoslým rezimom.

Pojem "dekomunizácia" tak v prípade východnej a strednej Európy prakticky splýva s lustráciami a previerkami niektorých skupín obyvatelstva. Problematika tranzitnej spravodlivosti sa tocila okolo komunistických strán a ich nástrojov represie - tajnej informacnej sluzby a polície. Preto pochopitelne kolaps komunistického rezimu odstartoval búrlivú a rozsiahlu verejnú debatu o vhodnosti prístupu bývalých funkcionárov a kolaborantov k verejným pozíciám a o moznosti otvorenia a zverejnenia utajovaných archívov bezpecnostných sluzieb. Vyrovnanie sa s nedemokratickou minulostou, ktoré by prinieslo aspon ciastocnú spravodlivost obetiam a polozilo základy novej justície zalozenej na respekte k panstvu práva (rule of law) bolo vnímané ako nevyhnutná prerekvizita demokratizácie.

Základné procesy v rámci postkomunistickej tranzitnej spravodlivosti sa dajú rozdelit do niekolkých velkých skupín:

1. súdne procesy a vyvodzovanie zodpovednosti za porusovanie ludských práv;

2. lustrácie;

3. prístup obcanov k tajným archívom;

4. symbolické odsúdenie rezimov;

5. reparácie a restitúcie.

Naznacené mechanizmy sa pohybujú po ose retributívna - restoratívna spravodlivost, podla toho, nakolko smerujú k potrestaniu vinníkov a ich zlocinov (teda k retribúcii, odplate), alebo nakolko sa sústredia na obnovenie statu quo, zhojenie spolocnosti a na odskodnenie (materiálne aj morálne) obetí. Mechanizmy vsak nevylucujú vzájomne prelínanie sa, práve naopak, efektívna konsolidácia spolocnosti vyzaduje so zeleznou pravidelnostou ako odstránenie pocitu bezprávia cez faktické potrestanie alebo aspon oznacenie vinníkov, tak aj dôraz na ich obete a ich rehabilitáciu, prípadne zaradenie do spolocnosti. Okrem toho aj retributívne mechanizmy v sebe nesú symbolickú rovinu dôlezitú pre obete, spocívajúcu v získaní vnútorného zadostucinenia. Restoratívna spravodlivost, teda nastavenie systému restitúcií ci reparácií, zasa musí byt spravidla spojená s iným mechanizmom tranzitnej spravodlivosti, v ktorom nachádza právnu a morálnu oporu, legitimacnú bázu. Restitúcie s väcsím ci mensím úspechom implementovali vsetky tri státy, ktorými sa v clánku zaoberáme. Ich konkrétna podoba závisela na mnohých faktoroch, casto výrazne odlisných od skutocností vedúcich k výberu trestajúcich nástrojov. Ten zvycajne predstavuje citlivú politickú otázku, zatial co podoba restitúcií je skôr procedurálnym problémom odrázajúcim isté spolocenské a právne tradície (odskodnenie za porusovanie akých práv - politických, sociálnych - akým spôsobom - rehabilitovanie alebo odskodnenie), ekonomickú situáciu, historické súvislosti, ale aj individuálne faktory a okolnosti kazdej obete. Z toho dôvodu sa nás clánok sústredí na uzsiu definíciu tranzitnej spravodlivosti - teda výlucne na otázky retributívne a konkrétne hlavne na mechanizmy lustrácií a sprístupnovania archívov, ktoré zohrali v troch vybraných státoch najdôlezitejsiu úlohu.

Pojem lustrácie pochádza z latinského lustratio (akt obete, ale aj ocistenie). V prenesenom význame v oblasti tranzitnej spravodlivosti dnes oznacujú ocistenie státnych orgánov a institúcií od zlocinov spáchaných predoslým rezimom, odhalenie miery represie a kolaborácie s represívnymi zlozkami komunistickej strany. V jednotlivých státoch boli implementované s rôznou intenzitou: najprísnejsie boli prijaté v Ceskoslovensku, kde zasiahli a vylúcili z verejných pozícií (teda aj vedy a kultúry) nielen kolaborantov s bezpecnostnými zlozkami, ale aj niektoré skupiny clenov komunistickej strany obecne. Lustrácie ako mimosúdne formy vysetrovania minulosti boli podrobené ostrej kritike zo strany mnohých medzinárodných a pozorovatelských organizácií. Vytvorením skupiny ludí zbavených urcitých politických práv totiz stáli v rozpore s liberálnym ideálom demokracie, ktorý pouzívala ako lákadlo a zároven podmienku pristúpenia Rada Európy a Európska únia (Sadurski 2003: 14).

Lustrácie sú dôlezité hlavne v prvej fáze tranzície, kedy vládne institúcie postrádajú dostatocnú legitimitu a dôveryhodnost zo strany obcanov. Prvé lustrácie boli zahájené vo východnom Nemecku a Ceskoslovensku, ktoré zároven prijali aj najradikálnejsie programy vylucujúce bývalých komunistov a tajných agentov z rady významných politických a hospodárskych pozícií na dlhé obdobie. Dalej nasledovalo Bulharsko a Albánsko, kde lustrácie boli úzko prepojené na stratu zamestnania pre verejné osoby, u ktorých existovalo preukázané prepojenie na bývalú komunistickú stranu alebo tajné sluzby. V Madarsku a Polsku boli spustené lustrácie so znacným oneskorením v rokoch 1994 a 1997, teda po ustálení vyjednávania medzi nástupníkmi komunistickej strany a opozicnými silami5.

Sila, trvanie a sírka lustrácií sa teda v jednotlivých státoch lísila. Kornai a Rose Ackerman vyvodzujú voci intenzite lustrácií tri kauzálne pozorovania:

1. s rastom intenzity vnútrostraníckeho boja bude zákonodarca usilovat o rozsírenie trvania lustracných zákonov, pokial a) neprídu k moci socialisti alebo ideologicky podobná strana, b) existuje dôkaz odporu volicov k lustráciám;

2. cím väcsia je izolácia súdnictva od politiky, tým mensia je pravdepodobnost, ze ich trvanie bude predlzené a naopak vzrastá pravdepodobnost, ze budú prehlásené za neústavné;

3. cím väcsí tlak z medzinárodných organizácií, tým väcsia pravdepodobnost, ze koalícia ukoncí lustrácie (Kornai - Rose-Ackerman 2004).

Dôraz kladený na priebeh lustrácií bol tak velký, ze napokon potlacili úvahy o ostatných alternatívnych prostriedkoch tranzitnej spravodlivosti. Relatívne významnú úlohu vsak este zohralo otváranie archívov bezpecnostných sluzieb a polície. Kontroverzia tohto opatrenia spocívala predovsetkým v morálnych konzekvenciách. Na jednej strane slo o právo obetí sledovania, resp. obvinených kolaborantov, nahliadnut do svojich spisov, na druhej strane sa spochybnovala dôveryhodnost týchto dokumentov (Welsh 1996: 418 ).

Najdôlezitejsie hodnotenie mechanizmov tranzitnej spravodlivosti spocíva zrejme v tom, ci podporujú alebo naopak podkopávajú demokratickú konsolidáciu. Podla Helgy Welsh politika rekonciliácie môze najlepsie slúzit záujmom vznikajúcej demokracie v tranzitnom období, ale stáva sa zodpovednostou pocas konsolidacnej fázy - skôr ci neskôr spolocnosti musia prijat bolestivé nástroje a vysporiadat sa so svojou minulostou, a tak postúpit v procese demokratickej konsolidácie (Welsh 1996). Obecne sa za symbolické ukoncenie procesov tranzitnej spravodlivosti, podobne ako demokratickej tranzície, pokladá vstup do Európskej únie. Nie je to úplne pravda, procesy samozrejme pokracovali aj po integrácii, jednalo sa vsak o symbolický krok a uznanie zo strany clenov EÚ, ze úsilie státov o demokratizáciu a ustanovenie funkcnej trhovej ekonomiky bolo úspesné.

1.2. Spravodlivost vo vleku revolúcie alebo existuje vztah medzi spôsobom tranzície a tranzitnou spravodlivostou?

Samuel Huntington v knihe Tretia vlna (Huntington 1991) tvrdí, ze vnútorná demokratizácia môze prebehnút jedným z troch druhov procesov. Prvý nazýva transformáciou (transformation). V transformácii vychádzajú reformné impulzy od clenov starého rezimu, ktorí si udrzia moc jednoduchou zmenou politickej viery. Ako druhý oznacuje preradenie/transvýmenu (transplacement), v ktorom starý rezim nastúpi na cestu k demokracii, ale stratí pocas nej iniciatívu aj legitimitu a je rýchlo nahradený opozicnými reformátormi. Tretí - nahradenie (replacement) - zahrna zhodenie a úplné nahradenie nereformovanej vlády opozíciou. Huntington tvrdí, ze pohnútka nových elít v demokraciách stíhat alebo nestíhat zlociny predoslého rezimu závisí na type tohto prechodu. Tansvýmeny a transformácie vyústujú do politík zabudnutia a odpustenia; nahradenie má naopak tendenciu stíhat. Tvrdí, ze spravodlivost je funkciou politickej moci a tranzitná spravodlivost je podmienená typom tranzície. Tento predpoklad sa neskôr ukázal ako mylný, Huntingtonovi sa nepodarilo vysvetlit zavedenie tvrdých lustrácií napríklad v Ceskoslovensku alebo stíhanie komunistickej elity v Bulharsku. V dlhodobej perspektíve mala napokon Nemecká demokratická republika - ktorá prekonala nahradenie - omnoho väcsiu tendenciu k zabudnutiu a odpusteniu.

John Moran v clánku publikovanom v roku 1994 v odpovedi na Huntigtona zase tvrdil, ze pouzitie mechanizmov tranzitnej spravodlivosti nezávisí primárne na type prechodu, ale na miere represívnosti rezimu a na mocenskej pozícii disentu pocas totalitného rezimu (Moran 1994). Sústredí sa na tzv. exit points (tolerancia moznosti emigrácie) a voice points (tolerancia disentu). V státoch ako Polsko a Madarsko, kde bola opozícia povolená, sa uplatnili politiky odpustenia a amnestie. Naopak, v Bulharsku a CSR nebol disent povolený a po získaní legitimity ziadala jeho cast potrestanie komunistických lídrov. Teda platí podla neho vztah - cím liberálnejsie bolo komunistické vedenie, tým zhovievavejsie sú nové demokratické elity. Ani táto hypotéza sa nepotvrdila pri pohlade na dlhodobejsí vývoj politík tranzitnej spravodlivosti napríklad v Polsku.

Helga Welsh sa na rozdiel od predoslých autorov sústredila na stranícke rozlozenie síl a postavenie komunistickej strany pred a po prechode (Ceská republika - slabá, Rumunsko a Bulharsko - silná). Obnovenie mocenskej pozície v demokratickom systéme zabranuje jej efektívnemu stíhaniu. Tranzitná spravodlivost je tak podla nej ovplyvnená súcasne determinantmi z minulosti aj prítomnosti (Welsh, 1996). Politika súcasnosti hrá ovela väcsiu rolu ako povaha komunistického rezimu alebo spôsob jeho zmeny. Na výskume niekolkých východoeurópskych státov tvrdila, ze aplikovanie lustrácií bolo závislé na postkomunistickom straníckom boji o politickú moc. Cím mensia bola volebná sila bývalých komunistov, tým lahsie bolo pohnút sa s demokratizacnými snahami. CSR mohlo prijat radikálnu lustráciu, lebo komunistický tábor bol oslabený a delegitimizovaný. Na rozdiel od toho, v Bulharsku a Rumunsku, kde bývalí komunisti boli kontinuálne schopní získat relevantné percento podpory obyvatelstva, lustrácie a stíhanie zlocinov spáchaných pod komunistickým vedením by negatívnym smerom posunulo politickú polarizáciu. Na Welsh v roku 2003 nadviazali Kieran Williams, Aleks Szczerbiak a Brigid Fowler, ktorí tvrdili, ze odlisná legislatíva týkajúca sa lustrácií v strednej Európe sa týkala odlisného prístupu bývalej opozície k moci a jej schopnosti vytvorit koalíciu (Williams - Fowler - Szczerbiak 2003). Podla nich, krajiny, ktoré vehementnejsie presadzovali lustrácie - CSR, Polsko a Madarsko - sa odlisovali v komunistickej skúsenosti a tranzitnom type, ale napriek tomu az do zaciatku 90. rokov mali rovnaké lustracné zámery. Lustracné zákony vsak boli prijaté v odlisnom casovom období a narazili tak uz na odlisné zlozenie národných parlamentov. Tieto práce tak otvárajú dalsí rozmer výberu intenzity lustracných a iných represívnych mechanizmov - aspekt casu.

Aleks Szczerbiak uz v clánku z roku 2002 upozornil na úlohu, akú zohrávajú súcasné faktory - teda politická scéna a rozlozenie moci, verejná mienka a spolocenská nálada v dobe, kedy sa konkrétny mechanizmus aplikuje. Szczerbiak upozornil, ze lustrácie a iné nástroje uz nemusia nutne reprezentovat prostriedok zaistenia historickej spravodlivosti, ako skôr klasického straníckeho boja (Szczerbiak, 2002).

Nadia Nedelsky prisla v roku 2004 s pozorovaním, ze postkomunistické státy mali tazkosti s prijímaním akejkolvek legislatívy (Nedelsky, 2004). Welshovej analýzu kritizovala na rozporoch v komparácii vývoja v Ceskej a Slovenskej republike. Podla Nedelsky silnejsí faktor ovplyvnujúci lustrácie, odpovede na zlociny spáchané za komunizmu a mieru sprístupnenia dokumentov tajnej polície, je reprezentovaný úrovnou legitimity bývalého rezimu a v postkomunistickom období úrovnami re-legitimácie elít a verejným záujmom na dekomunizácii. Teda cím vyssia bola legitimita predoslého rezimu, tým nizsia je motivácia presadzovat spravodlivost, a tým vzrastá pravdepodobnost, ze v rámci demokracie budú mat elity starého rezimu moznost vrátit sa na politickú scénu. Monika Nalepa toto tvrdenie rozvádza este dalej a hovorí, ze v státoch ako Polsko komunistické strany najskôr trvali na podobe "odmeny" za podporu liberalizácie a demokratizácie, ale neskôr implementovali presne tie screeningové politiky, proti ktorým na zaciatku protestovali. Nalepa tvrdila, ze komunistické strany v týchto státoch predvídali ústup z moci a ich podpora lustrácií predstavovala preemptívnu stratégiu na ochranu politickej kariéry pred radikálnejsou politikou.

Lavinia Stan neskôr kritizovala vsetky predoslé teoretické prístupy za to, ze sa sústredili len na velmi úzku vzorku státov a ako jediný indikátor pouzívali lustrácie. Demokratická politická sútaz je podla nej klúcom k vysvetleniu priebehu tranzitnej spravodlivosti v SVE, podobne ako Welsh vsak upozornuje, ze netreba podcenovat faktory z minulosti. Medzi nimi identifikuje tri najdôlezitejsie, ktoré ovplyvnujú politickú sútaz - postavenie opozície pocas tranzície, stupen represívnosti komunistického rezimu a skúsenost pluralistického systému pred komunizmom (Stan 2009).

2. Ceská a Slovenská republika - nezná revolúcia, tvrdá spravodlivost?

2.1 Prechod rezimu a podoba tranzitnej spravodlivosti

Najväcsou zaujímavostou pri skúmaní tranzitných procesov v bývalej CSFR sú zjavné, az diametrálne rozdiely medzi uplatnovaním spravodlivosti a vyrovnávaním sa s pozostatkami komunistického rezimu v Ceskej republike a na Slovensku. Oba národy odpovedali na zlociny komunistického rezimu odlisne. Hoci sa v roku 1991 stala CSFR prvým státom, ktorý prijal lustracnú legislatívu, po rozdelení republík sa ich dalsie cesty výrazne lísili. Zatial co Ceská republika pokracovala v presadzovaní lustrácií aj po rozpade federácie, slovenskí politici prejavili len malý záujem na ocistení verejnej politickej scény. Lustracný zákon nebol nikdy vázne implementovaný, jeho úcinnost v roku 1996 v tichosti vyprchala. Slovensko sa zároven stalo posledným státom strednej Európy, ktorý umoznil obcanom nazriet do tajných záznamov polície. Logicky sa ponúka otázka, co stálo za takto rozdielnym prístupom.

Podla Kitschelta Ceská republika predstavovala príklad byrokraticko-autoritárskeho komunistického rezimu, typického vysokou mierou represie, nízkou úrovnou kooptácie a ideologickou rigídnostou. Slovensko, naopak, videl ako nacionálno-akomodacný a patrimoniálny rezim, ktorý viac nez s represiami narábal s kooptáciou do klientelistických sietí a iných mocenských pozícií, takze netrpel tak vysokou mierou nastiepenosti legitimity rezimu ako v Ceskej republike (Kitschelt et al., 1999: 19-42). Miera represívnosti po invázii sovietskych vojsk, ktoré ukoncili krátke obdobie prazskej jari, bola omnoho silnejsia v ceskej casti federálnej republiky. Ceská intelektuálna elita zároven ale prejavila väcsiu mieru politickej a spolocenskej angazovanosti, ked pokracovala v disidentskej cinnosti. Charta 77, podpísaná decembri 1976, mala len velmi zanedbatelný dopad na Slovensko; medzi pôvodnými 239 signatármi bolo len 8 Slovákov6. Slovenské úrady a spicky sa zasa snazili za kazdú cenu udrzat vplyv ceského disentu mimo Slovenska. Ziadne podobné paralelné hnutie na Slovensku nevzniklo, aktivita slovenského disentu sa tocila okolo slobody vierovyznania, nábozenskej slobody, prípadne zivotného prostredia, celkovo ale opozícia pôsobila velmi rozdrobene. Tieto charakteristiky a väzby sa neskôr preniesli do bezprostredne porevolucného obdobia, postoja nových, mladých demokratických strán a do ich potreby vymedzit sa voci predchádzajúcemu rezimu.

Vývoj lustracnej legislatívy v Ceskej republike, ktorá predstavovala najtvrdsie zákony svojho druhu, vyvrátil Huntingtonov predpoklad o vztahu formy prechodu rezimu a tvrdosti represií voci starej politickej elite. Pokial by bolo jeho pozorovanie správne, stát ako Ceskoslovensko mal smerovat skôr k politikám odpustenia a zabudnutia, nez tvrdej odplaty a trestania. Mnoho autorov vsak v súcasnosti upozornuje, ze základná chyba, akej sa Huntington dopustil, nie je v nájdení nepravej kauzality, ale v chybnom klasifikovaní neznej revolúcie ako zjednaného prechodu (resp. transvýmeny; porov. Moran 1994, Welsh 1996, Stan 2009). Komunistický rezim, ktorý sa stabilizoval po sovietskej okupácii a zavedení opatrení tzv. normalizácie, patril v stredoeurópskom a východoeurópskom merítku k tým najviac rigidným a najmä v 70. rokoch i najviac represívnym. Nielenze na rozdiel od Madarska nedoslo v Ceskoslovensku ani len k pokusu o prevedenie hospodárskych reforiem (porov. Berend 1996: 263-265, 267-271), ale navzdory medzinárodným záväzkom (CSR sa v roku 1975 stalo signatárom Helsinského paktu) bola komunistická moc schopná efektívne tlmit prejavy disentu a ludsko-právnych aktivistov. Claus Offe ceskoslovenský rezim charakterizuje ako zamrznutý postkomunizmus, pre ktorý je obvykle typický zánik kolapsom (Offe 1991).

Nezná revolúcia, respektíve jej "akútna" fáza trvajúca 10 dní7, bola poslednou kvapkou paralyzovania systému, ktorý sa postupom casu sám legitimacne, mocensky a ideologicky vycerpal. Dovtedy nevsedný priebeh výmeny moci bez sprievodného násilia, pominúc prvotné zásahy státnych zloziek proti demonstrujúcim studentom, zvádzal k hodnoteniu a podradeniu tohto tranzitu k zjednaným prechodom. Analýza drobných odchýlok a nuáns vsak tento predpoklad vyvracia: typ a povaha komunistického rezimu, absencia politiky organizovanej opozície, ale aj externé faktory (fakticky nízka miera zásahov ZSSR do vnútrostátnej politiky - porov. Durman 1998) naznacujú, ze v porovnaní s klasickými zástupcami zjednaných prechodov (transvýmen), akým je napríklad Polsko, sa ceskoslovenská nezná revolúcia priblizuje viac k tranzícii rupturou, zlomom (Munck 1994). Jacques Rupnik zároven upozornuje, ze na rozdiel od Polska a Madarska sa nedá tvrdit, ze by sa komunistické elity, hoci len skromne, podielali na demokratických zmenách (Rupnik 2001). Na druhej strane, je mozné pozorovat výskyt urcitých prvkov dialógu s Komunistickou stranou Ceskoslovenska v podobe usporiadania rozhovorov pri okrúhlom stole medzi komunistickými politikmi ochotnými vyjednávat, sústredenými okolo Ladislava Adamca a predstavitelmi Obcianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu. Formálne vzaté sa ako hlasovacia masinéria na prvých krokoch demokratickej tranzície podielali komunistickí poslanci a poslankyne Federálneho zhromazdenia, ktorí zvolili Václava Havla za prezidenta republiky, a ktorí odstartovali mechanizmus kooptácií (Suk 2003: 190-251). Hoci teda môzeme hovorit o zlomovom prechode k demokracii (pozri Hlousek et al. 2011: 55), musíme zohladnovat aj vyskytujúce sa momenty negociovanej tranzície, co robí z ceskoslovenského prípadu mierne hybridný model prechodu k demokracii. To sa samozrejme odráza na následnej podobe tranzitnej spravodlivosti: "prizvanie" komunistov k jednaciemu stolu síce nevylucovalo tvrdý postup v rámci dekomunizácie, problematizovalo vsak a priori niektoré jej moznosti (napríklad delegalizáciu komunistickej strany ako takej).

Kolaps komunistického rezimu v CSR podla Linza nebol spôsobený ziadnym externým vplyvom (hoci verejnú mienku a nálady iste ovplyvnil príklad z ostatných komunistických krajín), ale nahromadením niekolkých vnútorných situácií a trhlín, ktoré spochybnili jeho legitimitu (Linz, 1996). Moran dalej poznamenáva, ze stupnujúca sa prítomnost a koncentrácia "nonexiters" a "non-voicers" - obcanov s protikomunistickými názormi, ktorí ich nemohli nahlas vyslovit, ale ani opustit krajinu, vytvorila ideálne prostredie pre nástup silných protikomunistických a pro-retributívnych tendencií v spolocnosti8 (Moran 1994). Mimo vyssie uvedené hybridné momenty tranzície vsak netreba podcenit jemné rozdiely v charakteristike povahy rezimu v castiach federácie. Povaha totalizmu v Ceskej republike a na Slovensku sa lísila vo viacerých aspektoch, ktoré sa neskôr odrazili na odlisnom prístupe k jednotlivým mechanizmom tranzitnej spravodlivosti.

2.2 Post-federatívne modely tranzitnej spravodlivosti

2.2.1 Lustrácie

Vytvorenie a povaha nových politických elít sa výrazne podpísali na priebehu lustrácií v kazdej z republík. Zatial co dominantná cast ODS silne podporovala ideu lustrácií ako prostriedok odmietnutia a odsúdenia minulosti, slovenská komunistická minulost nebola vnímaná ako nieco, co treba vymazat alebo ocistit, súcastou výstavby národa malo byt jej pamätanie. Slovenské elity sa pokúsali nájst kontinuitu s pozitívnymi crtami reformného komunizmu. Lustrácie preto predstavovali presnú symbolickú antitézu v ideologickom balícku slovenskej lavice (Nedelsky, 2004).

Nakladanie s kolaborantmi bývalého rezimu sa stalo otázkou, ktorá takmer bezvýhradne dominovala bezprostrednej porevolucnej debate. Ministerstvo vnútra totiz evidovalo okolo 140 000 osôb, z ktorých polovica bola oznacená ako kandidáti na kolaboráciu. Problém, ktorý naberal komplikované morálne a právne rozmery, rezonoval celým politickým a spolocenským zivotom. V roku 1990 prenikol na verejnost zoznam údajných kolaborantov, zahrnajúci mená niekolkých vládnych ministrov a prominentných politikov zo vsetkých politických strán (De Brito 2001: 224). Hrozba vydierania, skandálov a neistoty ohladne dôveryhodnosti informácií dostávajúcich sa na svetlo podobným spôsobom podporila presvedcenie o nevyhnutnosti vysporiadat a ocistit minulost.

Proces sprístupnovania dokumentácie vsak nebol jednoduchý: v júni 1990 skupina poslancov Federálneho zhromazdenia vydala communiqué, v ktorom upozornila, ze viac ako 15 000 dokumentov zmizlo v priebehu novembra 1989 z archívov, väcsina skutocne aktívnych kolaborantov na zoznamoch chýbala, a mnohé z uvedených mien boli skôr cielmi, nez kolaborantmi StB. Napriek obavám o nedôveryhodnosti dokumentov a snahám casti poslancov zapecatit tajné archívy, parlament hned v tom roku poveril speciálny výbor preverením vsetkých clenov Federálneho zhromazdenia, vlády a kancelárie prezidenta. Závery výboru boli prezentované v zivom prenose zo zasadania parlamentu v marci 1991. Tento pocin vsak nijako výrazne pozitívne nezvýsil dôveru verejnosti voci politickým stranám - koniec koncov väcsina menovaných odmietla rezolúciu parlamentu vyzývajúcu kolaborantov na odstúpenie. Podla prieskumov verejnej mienky len 20 % Slovákov a 40 % Cechov pokladalo prevedené previerky za dôveryhodné (Orbman 1991: 9).

V októbri 1991 preto doslo k prijatiu jedného z prvých a vôbec najprísnejsích lustracných zákonov9. Zákon bol aj pre svoju sírku záberu podrobený tvrdej kritike spomedzi akademického prostredia, medzinárodných institúcií, ale aj výraznej casti samotného disentu (Kosar 2008: 5). Vztahoval sa na volené a menované funkcie v oblasti státnej správy, armády, polície a súdnictva, na vysoké administratívne funkcie a akademické pozície. Najkontroverznejsia cast zákona sa vztahovala ku kolaborácii obcanov s tajnou políciou, kedze zákon dopadal aj na agentov, informátorov, politických kolaborantov, ale aj kandidátov na kolaboráciu. Lustracná legislatíva predpokladala vytvorenie dvoch zoznamov: prvý mal obsahovat súpis úradov a pozícií, ktorých obsadenie bolo viazané na negatívne lustracné osvedcenie. Druhý zoznam vymenovával posty, existujúce pocas trvania komunistického rezimu, diskvalifikujúce osoby, ktoré ich zastávali z pozícií kandidátov na miesta v prvom zozname. Zákon tak nedopadal na clenov komunistickej strany obecne, ale na jej funkcionárov. Jednotlivci s pozitívnou lustracnou previerkou sa dokonca mohli nadalej podielat na politickom zivote - zákon nijako nelimitoval ich úcast na volbách (v aktívnej ci pasívnej forme). Väcsina politických strán si vsak zaviedla samoregulacné poziadavky na predlozenie negatívneho osvedcenia, ako jediní tento krok odmietli komunisti. Nastala tak zaujímavá situácia, kedy niektorí clenovia parlamentu mohli mat utajený záznam v archívnych dokumentoch StB, ale napríklad osoby zastávajúce oficiálne pozície na univerzitách museli prejst screeningom (Dvoráková - Milardovic 2007: 29). Pôvodne bola úcinnost zákona nastavená na pät rokov, napriek vetu prezidenta vsak parlament napokon az dvakrát odhlasoval jej predlzenie. V období medzi 1991 - 2001 ministerstvo vnútra spracovalo 420 270 osvedcení (Nedelsky 2004: 76). Priblizne 5% lustrácií vyústilo do pozitívneho osvedcenia, dodnes ministerstvo dostáva priblizne 6 az 8 tisíc ziadostí rocne (Dvoráková - Milardovic 2007: 30).

Relatívne silným hrácom sa v oblasti lustracnej legislatívy stal Ústavný súd. Uz federálny Ústavný súd v rozhodnutí Lustrace I. v roku 199210 vyslovil, ze sa jedná o nástroj specifický, pôsobiaci presne vymedzené casové obdobie, ktorý zodpovedá poziadavkám zvlástnej doby11. Podobne jeho ceský nástupca neskôr, rozhodnutím z roku 200112, odobril ústavnost predlzenia platnosti zákona na neurcito. Co sa týka súladu lustrácií s medzinárodnými (ludsko-právnymi záväzkami), Ústavný súd argumentoval podobne, ako napr. Európsky súd pre ludské práva v celej rade prípadov: a to, ze lustrácie samé o sebe medzinárodné dohovory neporusujú13.

V otázke lustrácií sa asi najlepsie odzrkadlili protichodné postoje a polarizácia ceských a slovenských politických strán. Slovenskí lídri prejavili v podstate nulovú inklináciu k presadzovaniu politických previerok. Pred regionálnymi volbami v roku 1990 síce niektoré strany poziadali svojich kandidátov o preverenie minulosti, samotný slovenský parlament to ale nevyzadoval. Výsledky kontroly okrem toho neboli zverejnované. Meciarova volebná kampan sa vyslovene niesla v znamení boja za suverenitu Slovenska s príslubom, ze nikdy nezavedie lustrácie (Rupnik 2010). Po rozpade federácie formálne ostal lustracný zákon v platnosti, avsak nikdy nedoslo k jeho faktickej úspesnej implementácii a po roku 1996 celá idea lustrácií vyprchala do stratena14. Tento fakt mal hlavné korene v nastavení straníckej a politickej scény. SDL, ako nástupnícky, transformovaný subjekt po KSS, predstavoval uz od zaciatku 90. rokov relevantného hráca. HZDS a osoby zdruzené okolo Vladimíra Meciara z pochopitelných dôvodov o previerky, ktoré by mohli limitovat ich dalsie spolocenské a politické angazovanie sa, nemali záujem. Co sa týka pôsobenia slovenského Ústavného súdu, ten kauzy s ohladom na legislatívne prázdno mohol vztahovat len k platnosti federálnych zákonov15, pricom lustrácie sa v republike de facto neuplatnovali ani za trvania federácie16.

Ani výmena vlády v roku 1996 nepriniesla nastartovanie procesu vysporiadávania sa s minulostou. Dôvodov bolo viacero: politické elity tzv. druhej slovenskej tranzície celili mnohým iným, predovsetkým ekonomickým problémom, príp. prekonávaniu zahranicnopolitickej izolácie. Zároven, novovzniknutá ideologicky siroká koalícia zahrnala aj lavicové, socialistické subjekty (SOP a SDL, priameho nasledovníka KSS), ktorých podpora bola pre pravicovú cast klúcová. Obe zmienené strany, personálne naviazané na KSS, pritom otvorene prezentovali negatívny postoj voci otváraniu komunistickej minulosti (Bezák 2011: 426). Tranzitná spravodlivost tak bola v podstate uplatnená az o dekádu neskôr - v podobe prijatia zákona o národnej pamäti v roku 2002. Ako vsak ukáze nasledujúca kapitola, ÚPN síce má povinnost zbierat a zverejnovat informácie o kolaborantoch s tajnou políciou, nepredpokladá vsak voci nim ziadne spolocenské ani trestné sankcie.

2.2.2 Trestnost rezimu a prístup k dokumentom a archívom

Ceskoslovensko bolo prvým státom regiónu, ktorý oficiálne odsúdil komunistický rezim ako protiprávny. Federálne zhromazdenie tak ucinilo uz v máji 1991, kedy blizsie definovalo neprávosti a hrôzy, ktoré predoslý rezim zaprícinil. Základným kamenom celej "retributívnej" legislatívy v Ceskej republike sa stal Zákon o protiprávnosti komunistického rezimu z roku 199317, ktorý v clánku 2 charakterizoval komunistický rezim a rovnako komunistickú stranu ako zlocinnú, nelegitímnu a odsúdeniahodnú. Vedenie a clenovia Komunistickej strany Ceskoslovenska (KSC) boli oznacení ako zodpovední za spôsob vlády v státe v rokoch 1948- 1989, za programové nicenie tradicných hodnôt európskej civilizácie, vedomé porusovanie ludských práv a slobôd a celkový morálny a hospodársky úpadok sprevádzaný justicnými zlocinmi.18 Slovenský protipól, zákon o nemorálnosti a nezákonnosti komunistického rezimu19, bol prijatý az v roku 1996. Islo pritom o modifikovanú verziu pôvodného zákona, ktorá vsak odlisným spôsobom narábala s charakteristikou a zodpovednostou komunistickej strany: namiesto priamej zodpovednosti bola slovenská komunistická strana len oznacená za stranu, ktorá nezabránila svojim clenom v páchaní zlocinov.

Ceská republika mala zároven najsirsie upravený prístup k dokumentom a archívom tajných bezpecnostných sluzieb. Zákon c. 140/1996 Sb. pôvodne umoznoval nahliadnutie do dokumentov len osobám, ktoré mohli byt cinnostou StB poskodené. V roku 2002 bol vsak novelizovaný (zákonom c. 107/2002 Sb.) tak, ze verejne sprístupnil hlavné archívy dokumentov z obdobia od 25. februára 1948 do 15. februára 199020. Slovenská republika prijala zákon o zverejnení dokumentov týkajúcich sa aktivity StB v období 1939-1989 (a zákon o zalození ÚPN) so znacným oneskorením, az v roku 200221. V januári 1995 vznikol Úrad pro dokumentaci a vysetrování zlocinu komunismu22 (ÚDV), ktorého úlohou bolo stíhat a odhalovat trestné ciny, krutosti a nespravodlivosti komunistického rezimu. Okrem symbolickej cinnosti, ktorá spocívala v odhalovaní pravdy o povahe bývalého rezimu (a pripomína tak klasické komisie pravdy a uzmierenia typické pre spolocnosti s nízkou úrovnou stíhania a tendenciou k politike odpustenia) vsak mal Úrad aj moznost priamo hladat spravodlivost a iniciovat stíhanie neprávostí spáchaných v období medzi 25. februárom 1948 a 29. decembrom 1989, ktoré este neboli (z politických dôvodov) právomocne rozhodnuté. Takáto koncepcia ÚDV, ktorý bol pôvodne zalozený ako súcast represívnych zloziek ministerstva vnútra a dnes spadá priamo pod sluzby kriminálnej polície a vysetrovania, teda zodpovedá tvrdsej a prísnejsej koncepcii tranzitnej spravodlivosti.

Koncom roku 1999 minister spravodlivosti Ján Carnogurský neúspesne inicioval vznik podobného telesa na Slovensku23. Dostatocná politická vôla sa nasla az v roku 2002, kedy bol v súvislosti s prijatím zákona o pamäti národa ustanovený Ústav pamäte národa (ÚPN). Mozno je dôlezité podotknút, ze zhoda o vytvorení Ústavu sa nasla na samom konci volebného obdobia, kedy podla prieskumov verejnej mienky mali lavicové strany minimálnu sancu na dalsí volebný úspech a získanie dostatocnej podpory (Bezák 2010: 19)24. Samotný zákon je relatívne neskorým, ale zato jedným z najväcsích slovenských posunov v odpovedi na vysporiadanie sa so zlocinmi komunizmu, pretoze hned v preambule stanovuje "povinnost státu sprístupnit utajenú cinnost represívnych orgánov v dobe neslobody 1939 - 1989 a urcit zodpovednost za porobenie vlasti, vrazdenie, zotrocovanie, lúpenie a ponizovanie, morálny a hospodársky úpadok sprevádzaný justicnými zlocinmi a terorom proti nositelom odlisných názorov," a zároven ucinit zadost vsetkým, ktorí boli poskodení státom, ktorý porusoval ludské práva a vlastné zákony (Zákon o pamäti národa, Preambula). Jednou z hlavných úloh ÚPN je taktiez sprístupnit obcanom dokumenty bývalej StB týkajúce sa ich osoby25. Nastavenie cinnosti a úloh ÚPN tak v podstate zodpovedá postoju slovenskej vlády k trestnosti predoslého rezimu: zatial co sa Ceská republika sústredila na moznost stíhania spáchaných zlocinov, slovenskou spolocnostou skôr rezonovala vôla zdokumentovat a napravit nespravodlivost formou kompenzácií obetí.

Povahe ÚPN sa výrazne priblizuje relatívne nový ceský Ústav pro studium totalitních rezimu,26 ktorý sa na rozdiel od ÚDV sústredí na nestranné hodnotenie doby neslobody a komunistickej totalitnej moci, analyzuje príciny a spôsob likvidácie demokratického rezimu a získava a sprístupnuje verejnosti dokumenty vypovedajúce o tomto období, hlavne o cinnosti bezpecnostných zloziek a formách prenasledovania a odporu.

3. Polsko- demokratizácia bez dôslednej dekomunizácie

Polsko je príkladom krajiny, ktorá uplatnila len velmi mierne mechanizmy pri tranzícii rezimu v porovnaní s lustracným zákonodarstvom a procesmi dekomunizácie v okolitých státoch regiónu. Polská tranzitná spravodlivost býva casto prirovnávaná k postfrankistickému modelu Spanielska, ktorý je postavený na dialógu moci a rodiacej sa opozície a graduálnom postupe zmien. Integrálnou súcastou spanielskej tranzície bola aj "hrubá ciara za minulostou", cize vedomá rezignácia na retribúciu (Tusell 2007: 270-272). Na rozdiel od Spanielska vsak v Polsku problematika práva a retroaktívnej spravodlivosti pri vyrovnávaní si úctov s komunistickou minulostou nebola absolútne zanedbaná. Debata o dekomunizácii výrazne rezonovala politickou scénou a v prvých rokoch po prevrate sa stala nástrojom politického boja.

3.1 Povaha rezimu a forma tranzície

V priebehu 70. rokov vnímala verejnost polský reálny socializmus nie ako politickú tyraniu, ale ako neefektívny a skorumpovaný systém klientelizmu (Walicki 1997: 186, In: McAdams 1997). Podpísala sa na tom nepochybne aj skutocnost, ze polská komunistická strana nebola úplne úspesná v potlacení opozície, ktorej sa podarilo udrzat istú formu organizovaného odporu. V krajine sa tak vytvorila relatívne silná obcianska spolocnost, ktorá sa opierala najmä o aktivity odborov Solidarita a bola podporovaná aj katolíckou cirkvou. Opozicné hnutie Solidarita malo v porovnaní s ostatnými státmi SVE mimoriadne silnú pozíciu. Vedúce postavenie strany podporované priblizne troma miliónmi clenov nestavalo na silnom ideologickom základe. Tomu zodpovedala skutocnost, ze najvýraznejsou formou represie bolo obmedzovanie slobody prejavu, pohybu a vierovyznania27. Hoci sa obecne polská tranzícia a priebeh dekomunizácie povazujú za velmi mierne28, postoje novej mocenskej elity voci bývalým komunistom mali od velkorysosti daleko. Verejnost sa ale nepodielala na politickej polarite, naopak, zaujala skeptický postoj voci personalizácii zodpovednosti za komunistický systém - tvrdá dekomunizácia vyvolávala obavy z nekontrolovaného vývoja stíhaní. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, ze mnoho Poliakov uprednostnovalo politickú stabilitu a národné uzmierenie pred tranzitnou spravodlivostou (Calhoun 2004: 157). Demokratizácia Polska sa preto stala prácou s pamätou a spomienkami: postupné zvysovanie tlaku na prevedenie tranzitnej spravodlivosti zo strany verejnosti sa odvíjalo od vzrastu ludsko-právneho povedomia a potreby vytvorenia spolocnej pamäte národa (Grodsky 2009: 225).

V Ceskoslovensku zacala zmena rezimu ostrým zlomom, co sa odrazilo aj na odlisnej podobe demokracie. Rigídnost komunistického rezimu, ktorý az do konca odmietal reformu, umoznila jeho prudké zmiznutie a nastavenie tvrdého procesu celosystémových cistiek. Na rozdiel od toho, rokovania okrúhleho stola, ktoré sa odohrávali vo februári az apríli 1989 v Polsku, na prvý pohlad viedli k aplikácii postupu, ktorý neskôr tranzitológovia prirovnali k spanielskemu modelu. Generál Jaruzelski a jeho minister vnútra Kiszczak videli v rupture-pactade na polský spôsob vhodný model tranzície, ktorý by vládnemu táboru po drvivej porázke vo volbách zaistil aspon zdanlivé obnovenie legitimity, preto sami podporovali nastolenie dialógu s opozicnými silami. Takmer absolútne vítazstvo Solidarity v "kontraktových volbách" bolo prekvapením, ideologicky a mocensky vycerpaná komunistická strana ale nemala inú moznost, nez ho akceptovat. Tým umoznila priebeh relatívne pokojného a rýchleho prechodu do protodemokratickej etapy a rýchle spustenie rady ekonomických reforiem. Bývalá opozícia respektovala svoju cast dohody zasa tým, ze akceptovala Jaruzelskeho ako novozvoleného prezidenta. V duchu medzistraníckych dohôd a rokovaní preto premiér Mazowiecki hovoril o potrebe nakreslit hrubú ciaru medzi minulostou a budúcnostou. Odmietnutie lustrácií bolo z jeho strany motivované dvoma dôvodmi: jednak nechcel ohrozit výsledok dohovorov okrúhleho stola, zároven sa ale ako prvý nekomunistický premiér snazil vyslat Moskve pozitívny signál a ukázat, ze jeho vláda sa v ziadnom prípade nebude usilovat o politiku odplaty (Stan, 2006). Táto deklarácia uistila clenov komunistickej strany o osobnej bezpecnosti a pomohla im akceptovat politickú porázku (Calhoun 2004).

Podpora spanielskeho modelu vsak nebola v Polsku jednomyselná. Cast elít pokladala výsledok okrúhleho stola za neprijatelný a zbabelý. Nezhody a odlisné pohlady na politické smerovanie státu a priebeh dekomunizácie sa stali zdrojom rozporov a napokon rozstiepenia Solidarity na niekolko nasledovníckych strán. Naopak, strany bývalého komunistického rezimu si dokázali udrzat jednotu. Mazowieckeho príhovor z augusta 1989 im umoznil lepsie sa adaptovat na podmienky demokratickej hry a v podstate bez odporu zaradit spät do systému - v podobe Únie demokratickej lavice. Podporovanie a pretlácanie nástrojov tranzitnej spravodlivosti sa rýchlo stalo prostriedkom politického boja - vychádzalo totiz od elít nespokojných s tým, aký podiel získali na moci. Dekomunizácia v ponatí Walesu alebo Kaczynskeho sa v podstate rovnala pokusom o diskreditáciu postáv bývalého rezimu. Cím úspesnejsí sa ex-komunisti stávali v prispôsobovaní sa pravidlám demokratického boja o moc, tým hlasnejsie znelo volanie nových strán po dekomunizácii29.

3.2 Tranzitná spravodlivost: amnestia alebo amnézia?

Pre Polsko je obvykle typické velmi úzke naviazanie spolocnosti na dejiny a historickú národnú hrdost. Priebeh tranzitnej spravodlivosti a spôsob adresovania pozostatkov a zlocinov komunistického rezimu v tesne poprevratových rokoch je preto v tomto kontexte trochu zarázajúci. Susan Pearce vysvetluje túto docasnú národnú amnéziu kumuláciou niekolkých faktorov, a to hlavne: (1) extrémnou diverzitou hnutí a konfliktných línií, (2) nestabilnou pozíciou Solidarity, (3) neistotou ohladne dôveryhodnosti dokumentácie komunistických zlocinov, (4) komplexnostou vývoja a podoby komunistického rezimu a jeho pádu (Pearce 2009).

Polsko implementovalo mechanizmy tranzitnej spravodlivosti v podstate az celú dekádu po susedných státoch. Napriek tomuto oneskoreniu bola komunistická minulost a dekomunizácia jednou z najvýraznejsích konfliktných línii v spolocnosti. Mazowieckeho hrubá ciara síce umoznila Polsku vyhnút sa krviprelievaniu a pokojne prekonat tranzit k demokracii, avsak oddanost spanielskej ceste ignorovala otázku aplikovatelnosti v postkomunistických státoch. Uz v období 1994-1999 podla prieskumov verejnej mienky jasná väcsina Poliakov podporovala previerky hlavných politických postáv spojených s cinnostou státnej bezpecnosti, 45 % dokonca bolo za úplné vylúcenie clenov bývalej vládnej spicky z verejných orgánov (Stan 2006: 10). Nastolená politika teda odrázala len poprevratové názory, neskôr verejnú mienku rozkolísalo niekolko skandálov týkajúcich sa minulosti najvyssie postavených politikov30.

Snahy o prevedenie nejakej formy tranzitnej spravodlivosti sa objavili v podstate uz na zaciatku roku 1992, kedy sa v Sejme prerokovával návrh zákona o odsúdení komunistického rezimu. Krátko na to nasledovali aj iniciatívy smerujúce k obmedzenej podobe lustrácií najvyssie postavených funkcionárov, avsak vsetky návrhy narazili na politické rozpory, implementacné nedostatky, alebo nedôveryhodnost dôkazných prostriedkov. Polský lustracný zákon bol prijatý v apríli 1994, úcinnost nadobudol v auguste toho roku, avsak jeho faktická aplikácia mala byt umoznená az vytvorením piateho oddelenia (tzv. Lustracný súd) Varsavského odvolacieho súdu v decembri 1998. Bol nasmerovaný len voci tým komunistom, ktorí mali zrejmé prepojenie na státnu bezpecnost. Neuplatnoval retrospektívne kolektívnu vinu voci strane ani nestanovoval automatické sankcie. Nariadoval vsetkým obcanom narodeným pred 11/5/1972 (t.j. tým, ktorí dosiahli plnoletost pred rokom 1989), zastávajúcim oficiálne pozície alebo kandidujúcim na ich získanie, aby podali prehlásenie o svojej kolaborácii, príp. práci s tajnými sluzbami alebo orgánmi státnej bezpecnosti v rokoch 1944-1990. Zákon nepenalizoval a priori samotnú kolaboráciu, ale predlozenie nepravdivého prehlásenia, o ktorom potom dalej rozhodoval Lustracný súd. V rokoch 1999-2004 odovzdalo lustracné prehlásenia asi 27000 ludí, spoluprácu priznalo 278, mená boli neskôr uverejnené v Monitor Polski. Pred Lustracným súdom sa prejednávalo 126 prípadov, v 52 súd potvrdil nepravost (Dvoráková - Milardovic 2007: 68).

Presne o desat rokov neskôr, v marci 2007, vstúpil do platnosti kontroverzný lustracný zákon, ktorý mal omnoho tvrdsiu povahu nez podobná legislatíva prijímaná v stredoeurópskom regióne: pod hrozbou straty zamestnania vyzadoval od 300 az 400 tisíc obcanov zaujímajúcich vedúce posty v politickej, akademickej, spolocenskej a vedeckej sfére spísanie deklarácií o vztahu ku komunistickým tajným sluzbám. Návrhu zákona (z dielne PiS) predchádzala aktivita novej konzervatívnej vlády zvolenej v roku 2005, ktorá vytvorila tzv. antikomunistickú platformu a pripravovala predpis prehlasujúci komunistické tajné sluzby za trestné organizácie s antipolskou aktivitou. Vsetci, ktorí s nimi spolupracovali, mali byt vylúcení z verejného zivota. Modifikovaný lustracný zákon mal zahrnat az 53 profesných kategórií. Zákon výrazne rozdelil postoje verejnosti a dokonca aj zástancov dekomunizácie, pretoze bol pokladaný za nielen prílis prísny, ale za existencie zákona z roku 1997 nadbytocný (Mite 2007). Hned v máji toho roku prehlásil Ústavný súd zákon za protiústavný a zrusil mnohé jeho pasáze31.

3.3 Prístup k archívom a trestné procesy

Prístup k tajným archívom sa zacal logicky riesit priblizne v rovnakom case ako otázka lustrácií. Ministerstvo vnútra sa dlho zdráhalo odhalit siete bývalých kolaborantov. Az na konci roku 1998 vznikol Ústav národnej pamäte (Instytut Pamieci Narodowej, IPN), ktorý mal za úlohu vysetrit nacistické a komunistické zlociny, zozbierat dôkazy na stíhanie páchatelov, informovat verejnost o skutocnej podobe polskej komunistickej histórie a umoznit jej prístup k dovtedy utajeným dokumentom. Prvé dokumenty boli zverejnené relatívne neskoro - az v rokoch 2000- 2001. Vo februári 2005 sa na internete objavil zoznam 240 000 mien "kolaborantov". Zoznam, ktorého autorom bol novinár Bronislaw Wildstein, vsak nerozlisoval medzi bývalými agentmi státnej bezpecnosti a vojenskej sluzby, a ich obetami. V súvislosti s tým preto rapídne stúpol tlak na vládu, aby konecne otvorila archívy.

Co sa týka samotných trestných procesov a stíhaní bývalých komunistických funkcionárov, ich pocet bol velmi nízky, pretoze podlahol flagrantnému politickému zasahovaniu a manipuláciám. Vyrovnanie sa s poruseniami ludských práv bolo dôlezité predovsetkým pre Poliakov, ktorí si pamätali prvú represívnu dekádu komunistického rezimu (násilná stalinizácia)32. Nová politická demokratická elita sa koncentrovala skôr na nedávnu minulost, spájajúcu sa predovsetkým s Jaruzelského stanným právom, ktorého stíhanie vsak nebolo priechodné, kým bol Jaruzelski v úrade. Iniciatívu nápravy predoslých zlocinov preto preberajú obcania, hlavne bývalí clenovia domovskej armády, ktorí boli tvrdo stíhaní krátko po konci druhej svetovej vojny. Gazeta Wyborcza publikovala v roku 1993 otvorený list podpísaný veteránmi polskej armády, stíhanými tesne po skoncení druhej svetovej vojny. V stíhaní zlocinov ranného komunizmu vsak zohral velkú úlohu faktor casu a skutocnost, ze rezim v neskorsích rokoch urcite nepatril medzi najtvrdsie a najrepresívnejsie v regióne. Co sa týka procesov s autormi stanného práva, tieto iniciatívy trpeli výraznou politizáciou a morálnymi dilemami. Jaruzelskeho obhajoba pochopitelne smerovala k nevyhnutnosti zavedenia stanného práva, ktoré podla neho odvrátilo takmer istú sovietsku inváziu. Proces sa napokon nedockal rozriesenia - stíhanie bolo v roku 1996 ukoncené kvôli Jaruzelskeho zdravotným problémom33.

Polsko predstavovalo pre Morana jednu z modelových krajín, ktorá ukazovala závislost uplatnovania tranzitnej spravodlivosti na existencii tzv. exit a voice bodov (Moran 1994). Ako stát s relatívne silným postavením opozicnej Solidarity malo prijat len velmi umiernenú podobu vyrovnávania sa s komunizmom. Z dnesného pohladu sa ukazuje, ze toto pozorovanie je platné len pre tesne porevolucné roky. S postupujúcou konsolidáciou státu, ustálením konfliktných línií tvoriacich podobu politického spektra, prevedením základných ekonomických reforiem a v neposlednom rade s integráciou do Rady Európy a Európskej únie, sa v Polsku obnovila spolocenská debata o odkaze komunizmu a najvhodnejsom spôsobe, ako sa s ním vysporiadat. Dianie cisto na politickej úrovni by mohlo naznacovat jednoduché snahy urcitých strán vyuzit túto tému na zvýsenie vlastného mobilizacného potenciálu, prieskumy verejnej mienky dokladajúce zvýsený záujem verejnosti vsak skôr dokazujú, ze postupom casu silnie jednak ludsko-právna paradigma a zároven presvedcenie o potrebe budovat identitu národa na objektívnom poznaní histórie a vyrovnaní sa s jej neprávostami.

4 Komparatívne zhodnotenie

4.1 Kauzalita výberu formy tranzitnej spravodlivosti

Komplexnost a vzájomná závislost faktorov ovplyvnujúcich výslednú podobu uplatnených mechanizmov tranzitnej spravodlivosti naznacuje, ze je takmer nemozné vybrat jedinú premennú, ktorá bude s konecnou urcitostou rozhodovat o výbere modelu pre celý súbor státov. Ako uz bolo spomínané v predoslých kapitolách, samotná zmena rezimu, spôsob tranzície, nie je dostacujúcim kritériom na predigovanie modelu tranzitnej spravodlivosti. To koniec koncov naznacuje uz aj rozbor troch státov vybraných v tomto clánku: Polska, ale predovsetkým Ceska a Slovenska. Vo vseobecnosti sa ale dá uzavriet, ze podobu tranzitnej spravodlivosti tesne po prevrate rezimu formuje predovsetkým rozlozenie moci: teda pozícia demokratickej opozície v období pred tranzitom a následne miera podielania sa na moci bývalých komunistických strán.

Obecne teda státy so silným postavením demokratickej elity a odstránením clenov komunistickej strany spomedzi relevantných politických aktérov majú vyssiu tendenciu uplatnit prísnejsie a represívnejsie nástroje tranzitnej spravodlivosti (podobne ako Ceská republika).

Súvislost medzi aktívnostou prístupu k otázkam minulosti a rozlozením moci na politickej scéne (resp. postavením komunistických strán / ich nástupcov a nových demokratických strán) este podrobnejsie zachytávajú tabulky c. 4, 5 a 6. V úvode clánku, nadväzujúc napríklad na výskumy dvojice autorov Kornai - Rose-Ackerman, alebo Lavinie Stan, sme poukazovali na to, ze jeden z najsilnejsích korelacných vztahov pri implementovaní lustrácií alebo zverejnovaní dokumentov bezpecnostných sluzieb, je intenzita straníckeho boja a sila postavenia postkomunistických, resp. socialistických strán.

Prehlad jednotlivých vlád, parlamentného rozlozenia moci a prijímaných iniciatív tento predpoklad pri zohladnení podrobnejsích súvislostí potvrdzuje. Mechanizmy tranzitnej spravodlivosti, ale predovsetkým lustracná legislatíva, sa stali velmi silným medzistraníckym prostriedkom politického boja.

Je pritom dôlezité podotknút, ze sa jednalo o prostriedok boja vyuzívaný nielen demokratickými pravicovými stranami, ale aj ich opozíciou z lavicového, socialistického (postkomunistického) tábora. Velmi jasne sa to ukazuje napríklad na Slovensku. Skupiny sústredené okolo Vladimíra Meciara35 pochopitelne nemali na dekomunizacných politikách záujem, moznost obmedzenia prístupu k urcitým verejným funkciám nehrala do karát ani clenom SDL, ktorá predstavovala nástupnícky subjekt po KSS. Alternácia vlády v roku 1998 síce priniesla zmenu ideológie, pravica vsak získala parlamentnú väcsinu len vdaka vytvoreniu pomerne sirokej koalície so stredo-lavými stranami. Vyuzitie pre verejnost a volicov populárnej dekomunizacnej problematiky tak mohlo príst az na konci prvého volebného obdobia, kedy podpora SOP a SDL, vzhladom na blíziace sa nové volby a velmi nízke preferencie týchto strán, nebola viac klúcová. Naopak, obdobie 2006 - 2010, so stabilným zázemím vládnych (kvázi) socialistických strán neprinieslo ziaden zaujímavejsí vývoj.

V Polsku môzeme sledovat, ze niektoré dekomunizacné politiky iniciovali socialistické strany. Návrh lustracného zákona z roku 1997 sa vsak dá chápat aj ako "preventívne" opatrenie postkomunistických subjektov, ktoré sa snazili vyvarovat neskorsej implementácii omnoho tvrdsej varianty lustrácii. Obdobie 2005-2007 sa zasa vyznacovalo az prehnane agresívnou (mozno dokonca populisticky motivovanou) antikomunistickou propagandou.

4.2 Vplyv casu - oneskorená dekomunizácia

Druhá dôlezitá poznámka smeruje k dobe trvania podoby tranzitnej spravodlivosti, ktorá bola nastolená tesne po prechode rezimu. Ako ukazuje tabulka c.7, rozbor prípadových stúdií naznacuje, ze státy, ktoré zvolili miernejsie formy, alebo menej dôslednú implementáciu tranzitnej spravodlivosti, sa k tejto problematike po istom období vracajú.

Státy, ktoré prejavovali len malý záujem vysporiadat sa s minulostou na zaciatku 90. rokov sa teraz stávajú aktívnejsími. Príkladom je aj Slovensko, ktoré otvára otázku spravodlivosti a minulého rezimu az po výmene vládnych elít na konci 90. rokov. Zmenou preslo aj Polsko: za prelomový sa pokladá rok 2000, kedy zacala skutocná implementácia lustracného zákona a Ústav pamäte národa zverejnil prvé dokumenty. Este dnes rezonuje spolocnostou problematika ústavnosti stanného práva. Ceská republika, ktorá prijala jeden z prísnejsích modelov tranzitnej spravodlivosti, sa k mnohým témam taktiez vracia.

Obnovenie debát o potrebe dekomunizacnej politiky zvycajne koliduje s regeneráciou postkomunistických strán - ide teda o snahu pravíc upevnit svoje postavenie a delegitimizovat pozíciu lavicových protivníkov (Merryman - Tafel 2009: 4).

Zo spolocenského hladiska ale môze súvisiet aj s dosiahnutím istej úrovne konsolidácie, politickej a ekonomickej stability. Jednak samotné posilnovanie základných hodnôt a princípov demokracie v sebe obsahuje akcent na spravodlivost a ochranu ludských práv, zároven ale odstránenie najpálcivejsích problémov umoznuje spolocnostiam koncentrovat pozornost na morálne a etické otázky, formovanie, budovanie národa, národnej identity a pamäte. Mení sa taktiez miera záujmu, akú dekomunizacné politiky vzbudzujú v samotnej obcianskej spolocnosti. Polsko napríklad od roku 2006 vykazuje výrazne vyssiu mieru záujmu, verejnost sa do problematiky vztahujúcej sa k lustráciám zapája omnoho aktívnejsie nez necelú dekádu po prevrate (Merryman - Tafel 2009: 10). Podobne prospekt pristúpenia do EÚ (výraznejsie ako napr. clenstvo v Rade Európy) otvoril v tranzitujúcich státoch dvere pre nový typ politickej zmeny - externej kondicionality.

Záver

Formovanie historickej, kultúrnej a spolocenskej identity státov východnej a strednej Európy je hlboko poznacené odkazom porusovania ludských práv, neslobody a minimalizácie politického zivota. Implementovanie tranzitnej spravodlivosti - a teda riadne adresovanie týchto zlocinov - je pre transformujúce sa nové demokracie takmer morálnym imperatívom. Predstavuje totiz základný stavebný kamen pre vytvorenie prostredia vyznávajúceho hodnoty liberalizmu, slobody, demokracie a panstva práva (rule of law).

Väcsina odborníkov zaoberajúcich sa tranzitnou spravodlivostou usiluje vo svojich výskumoch o nájdenie jednej klúcovej premennej, ktorá by dostatocne vysvetlila odlisnosti medzi jednotlivými modelmi, ktoré sa aplikovali napriec strednou a východnou Európou po páde komunizmu. Je vsak coraz zrejmejsie, ze tak jednoduché riesenie sa nepodarí nájst. Aj analýza vývoja dekomunizacných politík v Polsku, Cesku a na Slovensku neochvejne ukazuje, ze koncepcia tranzitnej spravodlivosti musí byt bezpodmienecne formovaná viacerými súbezne pôsobiacimi faktormi. Podobné pozorovanie sa pritom nevztahuje len na celý model tranzitnej spravodlivosti, ale aj na konkrétne prevedenie jej jednotlivých mechanizmov - napríklad lustrácií.

S istým zjednodusením by sa dal prijat záver, ze zatial co u státov, ktoré prevedú tranzitnú spravodlivost tesne po prevrate, je rozhodujúcim faktorom spôsob zmeny rezimu, u tých krajín, ktoré implementujú politiky a nástroje s odstupom casu, sa rozhodujúcim stáva mocenský boj a vývoj postkomunistickej politiky (Stan 2010: 30). Takéto pozorovanie vsak nezodpovedá vsetky vytvárajúce sa otázky. Vývoj v Cesku a na Slovensku ukazuje, ze zmena rezimu nie je za kazdých okolností rozhodujúcim faktorom, ale pôsobí spolocne s faktorom relatívnej moci (s faktorom politickej, ideologickej a spolocenskej legitimity ) komunistickej elity a jej opozície. Vyuzívanie dekomunizácie ako politickej agendy v neskorsom období je zasa závislé doslova na spolocenskom dopyte zo strany volicov.

V neposlednom rade netreba zabúdat na externé vplyvy. Tento clánok im síce nevenoval pozornost, coraz castejsie vsak do podoby dekomunizacných politík a vôbec do formy tranzitnej spravodlivosti zasahujú medzinárodné organizácie, ci uz Rada Európy (hlavne kritikou z Benátskej komisie a niektorými rozsudkami Európskeho súdu pre ludské práva), alebo aktuálne aj Európska únia.

Zoznam skratiek:

ANO - Aliancia nového obcana

AWS (AWSP)- Volebná akcia Solidarita (Akcja Wyborcza Solidarnosc)

CSFR - Cesko-slovenská federatívna republika

CSR - Ceskoloslovensko

CSSD - Ceská strana sociálne demokratická

EÚ - Európska únia

HZDS - Hnutie za demokratické Slovensko

IPN - polský Ústav pamäte národa (Instytut Pamieci Narodowej)

KDH - Krestanskodemokratické hnutie

KDU-CSL - Krestanská a demokratická unie - Ceskoslovenská strana lidová

KSC - Komunistická strana Ceskoslovenska

KSS - Komunistická strana Slovenska

LPR - Liga polských rodín (Liga Polskich Rodzin)

NR SR - Národná rada Slovenskej republiky

ODA - Obcanská demokratická aliance

ODS - Obcanská demokratická strana

PiS - Právo a Spravodlivost (Prawo i Spraviedlivosc)

PO - Obcianska platforma (Platforma Obywatelska)

PSL - Polská ludová strana (Polskie Stronnictwo Ludowe)

RSS - Rolnícka strana Slovenska

SD - Demokratická strana (Stronnictwo Demokratyczne)

SDK (SDKÚ) - Slovenská demokratická koalícia (Slovenská demokratická a krestanská únia)

SDL - Slovenská demokratická lavica

SDPL - Sociálna demokracia Polska (Socjaldemokracja Polska)

SLD (SLD-UP)- Zväz demokratickej lavice (Sojusz Lewicy Demokratycznej) - Únia práce (Unia Pracy)

SMK - Strana madarskej koalície

SNS - Slovenská národná strana

SOP - Strana obcianskeho porozumenia

SVE - Stredná a východná Európa

StB - Státna bezpecnost

ÚDV - Úrad dokumentace a vysetrování zlocinu komunismu

ÚPN - Ústav pamäte národa

US-DEU - Unie svobody - Demokratická unie

UW - Únia slobody (Unia Wolnosci)

VV - Veci verejné

ZRS - Zdruzenie robotníkov Slovenska

Footnote

1 Text vychádza z magisterskej diplomovej práce Kataríny Sipulovej "Vztah európskych spolocenstiev k totalitnej minulosti clenských státov".

3 V prípade Ceskej a Slovenskej republiky musíme respektovat zalozenie nástrojov a procesov tranzitnej spravodlivosti uz v dobách federácie. Preto budú tieto prípadové stúdie spracované v jednej kapitole, hoci sa cesty tranzitnej spravodlivosti v oboch republikách po roku 1993 rozisli.

4 Absencia väcsej personálnej výmeny bola najzrejmejsia v Rumunsku. Nová bezpecnostná sluzba, ktorá vznikla v marci 1990 (SRI - Servisiu roman de informatii), opätovne zamestnala v celných pozíciách do 800 pôvodných komunistických pracovníkov a agentov (Stan 2009: 415).

5 Zatial co nemecké a ceské lustracné programy sa dotkli bývalých straníkov aj agentov, madarské a polské varianty sa snazili odhalit len minulé prepojenia s domácimi represívnymi vetvami orgánov tvrdiac, ze vládnuca strana a armáda nenesú taký podiel viny. Politici boli poziadaní priznat svoju minulost, ich deklarácie sa ale nedostali na verejnost. Len tí, u ktorých sa preukázalo, ze klamali, celili riziku straty miesta.

6 Na druhej strane, ceská intelektuálna elita, ktorá stála za Chartou, tento zámer so slovenskými kolegami nekonzultovala, aj preto sa mnohí z nich pridávali az oneskorene.

7 Od vypuknutia studentského hnutia 17. novembra az po generálny strajk 27. novembra 1989.

8 Dalo by sa polemizovat o tom, ci je práve CSR najvhodnejsím príkladom pre atmosféru no-exiters a no-voicers, tak ako ich zadefinoval Moran; v porovnaní so státmi ako Rumunsko mal disent vytvorené predsa len väcsie pole pôsobnosti.

9 Lustracné zákonodarstvo sa opieralo o dva zákony: tzv. Velký lustracný zákon (Zákon c. 451/1991 Sb., kterým se stanoví nekteré dalsí predpoklady pro výkon nekterých funkcií ve státních orgánech a organizacích Ceské a Slovenské Federativní republiky, Ceské republiky a Slovenské republiky) a Malý lustracný zákon (Zákon c. 279/1992 Sb., o nekterých dalsích predpokladech pro výkon nekterých funkcí obsazovaných ustanovením nebo jmenováním príslusníku Policie Ceské republiky a príslusníku Sboru nápravné výchovy Ceské republiky).

10 Nález ÚS CSFR zo dna 26. novembra 1992, sp. zn. Pl. ÚS 1/92.

11 "Kazdý stát, tím spíse takový, který byl nucen strpet po dobu více nez ctyricet roku porusování základních práv a svobod ze strany totalitní moci, má právo k nastolení demokratického zrízení a uplatnení takových zákonných opatrení, která smerují k odvrácení rizika subverze nebo mozné recidivy totality, nebo aspon jejich omezení. (...) podmínky stanovené zákonem pro výkon takových funkcí jsou navíc casove omezené na pomerne krátké období, v nemz se predpokládá dovrsení demokratického procesu (do 31.12.1996)" Nález vo veci Lustrace I.

12 Nález ÚS, sp. zn. Pl. ÚS 9/01. Oproti nálezu federálneho ÚS, ktorý odkazoval na obmedzenú dobu trvania, ceský Ústavný súd konstatoval, ze urcenie zavrsenia demokratického prechodu je otázkou výsostne politickou, nie právnou alebo súdnou. Vid rozhodnutie Lustrace II.

13 Za nekompatibilné a protiústavné vsak oznacil federálny ÚS tie casti zákonov, ktoré priznávali specifické právomoci ministrovi obrany a ministrovi vnútra vynat isté osoby z lustracných právomocí, ak je to v záujme státnej bezpecnosti. Podla ÚS tieto ustanovenia odporovali princípom rovnosti a spravodlivého procesu. Vid rozhodnutie ÚS z dna 26.11.1992 Lustrace I.

14 J. Rupnik napríklad tvrdí, ze diametrálne odlisné prístupy k interpretácii komunistickej minulosti boli jednou z prícin rozdelenia federácie (Rupnik 2002).

15 Slovenský ÚS okrem toho v prvých rokoch svojej existencie "trpel" prísne formalistickým prístupom, kedy sa pri hodnotení ústavnosti limitoval na procesné otázky - v praxi sa teda zvycajne len posudzovalo zachovanie práva na spravodlivý proces: pokial stazovatelia mali umoznený efektívny prístup k obecným súdom, ÚS sa dalej nimi aplikovaným právom a mierou jeho ústavnosti nezaoberal.

16 Casté bolo dokonca otvorené porusovanie lustracného zákona. Bývalí kolaboranti StB napríklad zastávali státne funkcie, získavali pozície v SIS, a pod. (Bezák 2011: 429).

17 Zákon c.198/1993 Sb. o protiprávnosti komunistického rezimu a odporu proti nemu, z 9.7.1993.

18 Ibid; zákon sa vysporiadal s problematikou retroaktívneho stíhania spáchaných zlocinov tak, ze do lehôt trestných cinov nezapocítaval dobu od 25. februára 1948 do 29. decembra 1989, pokial v jej priebehu nedoslo z politických dôvodov k riadnemu priebehu procesu.

19 Zákon c. 125/1996 Zb., o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému.

20 Archívy sú prístupné zo stránok ministerstva vnútra www.mvcr.iol.cz . Prístup sprostredkuje ministerstvo, je vsak obmedzený ústavne zaruceným právom na súkromie: pokial niekto poziada o ochranu osobných údajov, nesmú sa poskytnút verejnosti, len ak by sa vztahovali k aktivitám státnej polície a jej kolaborantov.

21 Zákon je trochu restriktívnejsí: vylucuje tie dokumenty, ktorých zverejnenie by mohlo poskodit záujem republiky, jej bezpecnost, alebo viest k ohrozeniu zivota osoby.

22 Úrad dokumentace a vysetrování zlocinu komunismu, zalozený rozhodnutím ministra vnútra z 1. januára 1995.

23 Kvôli nedostatku politickej podpory bolo zriadené len specializované oddelenie v rámci Ministerstva vnútra. Reakcia HZDS a SDL bola velmi skeptická, predseda ústavoprávneho výboru Ladislav Orosz oznacil dokonca návrhy za právne zmätocné, odporujúce trestnému zákonu, zákonu a verejnému poriadku, archívom a i. (NR SR, 2002).

24 Prijatie zákona pôvodne vetoval prezident Rudolf Schuster.

25 Sprístupnovanie dokumentov prebehlo v Ceskej republike o poznanie skôr: prvý zákon bol prijatý uz v roku 1996 - umoznil obcanom nahliadnut do vlastných záznamov StB, v marci 2002 bola moznost prístupu este mierne rozsírená. Zatvorené ostali len dokumenty ohrozujúce státnu bezpecnost, ludské zivoty a cudzích agentov. Iniciátorom zákona bola senátorka ODS Dagmar Lastovecká. Cielom novej legislatívy sa stalo presvedcenie, ze Cesi by mali poznat svoju minulost. Návrh vyvolal pomerne velkú kritiku nielen v radoch komunistickej strany, ktorá ho jednotne odmietla, ale aj medzi CSSD a bývalými disidentmi. Vicepremiér Rychetský napríklad vyjadril obavu, ze dokumenty odhalia viac o tých, ktorí boli poskodení StB ako o jej kolaborantoch. Prezident Havel napokon nový zákon podpísal s tým, ze dôlezitost odhalenia pravdy o minulosti národa potláca ostatné záujmy. Podla slovenskej Národnej obrody uz v tomto období mal zákon len 33% podporu verejnosti. Nízka podpora nevyplývala zo samotného nesúhlasu so zverejnením dokumentov, ako skôr s pasívnym stanoviskom - len 3000 obcanov vyuzilo prístup k údajom za prvých sest rokov od 1996 (Nedelsky 2004).

26 Ústav pro studium totalitních rezimu, zalozený zákonom c. 181/2007 Sb.

27 To dokazujú aj prieskumy verejnej mienky, podla ktorých az 52 % populácie vnímalo práve tieto tri slobody ako najvýraznejsí zásah rezimu do zivota spolocnosti (Grodsky 2009: 231).

28 Predný polský historik Antoni Dudek oznacil polský prechod k demokracii za reglementovanú revolúciu, cize standardný zjednaný prechod (Dudek 2009).

29 Najradikálnejsí návrh pritom prisiel zo samotného úradu prezidenta Kwasniewskeho - ziadal vytvorenie speciálneho výboru pre národnú pamät, ktorého cielom by bolo ochránit stát od bývalých agentov a pomôct nevinným ludom ocistit sa od neoprávnených obvinení. Navrhované lustrácie by vsak neboli kompletné, nedotkli by sa napríklad samotných príslusníkov tajnej polície, len ich kolaborantov! Rovnako by z verejného zivota nevylúcili bývalých straníckych funkcionárov, za ktorých vlády dochádzalo k páchaniu zlocinov.

30 Dokonca este v roku 2005 otriasol spolocnostou prípad premiéra Marka Belka, ktorý bol poziadaný rezignovat kvôli podozreniam z kolaborácie. Obvinenia sa napokon neukázali ako pravdivé.

31 Paradoxne zachoval najdiskutovanejsie ustanovenie definujúce "kolaboranta". Ako protiústavné naopak oznacil lustrovanie vysokoskolských profesorov, vsetkých novinárov, riaditelov vydavatelstiev, ale napríklad aj zverejnovanie dokumentácie Ústavu pamäti národa (IPN). Jednalo sa pritom o abstrakné vyjadrenie (proti)ústavnosti reagujúce na vyhrázky Kaczynského, ze v prípade, kedy ÚS zrusí nový lustracný zákon, jeho strana navrhne nový zákon, ktorý umozní úplné otvorenie archívov IPN.

32 Slávne kauzy verejnostou vnímané ako procesy proti celému komunistickému rezimu sa vztahovali na dávnejsie obdobie: vid Adam Humer, obvinený z mucenia politických väznov v rokoch 1944-1954, alebo sudkyna Maria Urowska obvinená z justicnej vrazdy za odsúdenie generála Emila Fieldorfa v roku 1952 na smrt. Tieto procesy mali zvýraznit predel medzi ciernou minulostou a zlocinmi, ktoré sa páchali, a súcasným stavom.

33 V máji 2011 vsak polský Ústavný súd prehlásil Jaruzelského stanné právo za protiústavné. Jaruzelski celil este jednému procesu - v roku 1996 bol spolocne s 11 dalsími osobami obvinený z nariadenia polícii strielat do protestujúcich robotníkov pocas strajku v Gdansku, kde doslo k zabitiu 44 a zraneniu dalsích asi 200 ludí.

34 Ruzové pole oznacuje vládu so silnou prítomnostou lavicových strán, resp. strán kontinuálne nadväzujúcich na strany pôsobiace v dobe komunistického rezimu.

35 Samotný Meciar bol v predoslom volebnom období zbavený funkcie premiéra na základe obvinení o zneuzití prístupu k údajom v pozícii ministra vnútra.

References

Zoznam zdrojov (elektronické zdroje overené k dnu 11. októbra 2011)

Primárne pramene

Federální shromázdení CSFR (1991): Stenografický zápis ze 17. schuze, 4. 10. 1991.

Nález ÚS z dna 5.12.2001, sp. zn. Pl. ÚS 9/01.

Nález ÚS CSFR z dna 26. novembra 1992, sp. zn. Pl. ÚS 1/92.

Zákon c. 107/2002 Sb., kterým se mení zákon c. 140/1996 Sb., o zprístupnení svazku vzniklých cinností bývalé Státní bezpecnosti, a nekteré dalsí zákony, ze dne 8. brezna 2002.

Zákon c. 125/1996 Zb., o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, z dna 27. marca 1997.

Zákon c. 140/1996 Sb., o zprístupnení svazku vzniklých cinností bývalé Státní bezpecnosti, ze dne 26. dubna 1996.

Zákon c.198/1993 Sb. o protiprávnosti komunistického rezimu a odporu proti nemu, ze dne 9.7.1993

Zákon c. 279/1992 Sb., o nekterých dalsích predpokladech pro výkon nekterých funkcí obsazovaných ustanovením nebo jmenováním príslusníku Policie Ceské republiky a príslusníku Sboru nápravné výchovy Ceské republiky, ze dne 1. cervence 1992

Zákon c. 451/1991 Sb., kterým se stanoví nekteré dalsí predpoklady pro výkon nekterých funkcií ve státních orgánech a organizacích Ceské a Slovenské Federativní republiky, Ceské republiky a Slovenské republiky, ze dne 5. listopadu 1991.

Sekundárne pramene

Balík, S. - Holzer, J. (2007): Postkomunistické nedemokratické rezimy. Studie k promenám politické teorie v posttranzitivním case, Brno, CDK.

Bezák, T. (2011): Posttranzicná spravodlivost v regióne stredovýchodnej Európy. Analýza lustrácií a ústavov pamäte národa, Sociológia, roc. XLIII, c. 4, s. 420-446, on-line verzia (http://www.sav.sk/journals/uploads/08240912Bezak1%20-%20OK.pdf).

Berend, I. T. (1996): Central and Eastern Europe 1944-1993: Detour from the periphery to the periphery, Cambridge - New York, Cambridge University Press.

Calhoun, N. (2004): Dilemmas of Justice in Eastern Europés Democratic Transitions, New York, Palgrave Macmillan.

David, R. (2003): Lustration Laws in Action: The Motives and Evaluation of Lustration Policy in the Czech Republic and Poland (1989-2001), Law & Social Inquiry, roc. XXVIII, c. 2, s. 387- 439, on-line verzia (http://www.jstor.org/stable/1215775) .

De Brito, A. B. - Aquilar, P. - González-Enríques C. (2001, eds.): The Politics of Memory - Transitional Justice in Democratizing Societies, Oxford, Oxford University Press.

Dudek, A. (2009): Reglementowana rewolucja. Rozklad dyktatury komunistycznej w Polsce 1988- 1990, Kraków, Arkana.

Durman, K. (1998): Útek od praporu. Kreml a krize impéria 1964-1991, Praha, Karolinum.

Dvoráková, V. - Milardovic, A. (2007): Lustration and consolidation of democracy and the rule of law in Central and Eastern Europe, Zagreb, Political Science Research Centre.

Grodsky, B. (2009): Re-Ordering Justice: Towards A New Methodological Approach to Studying Transitional Justice, Journal of Peace Research, roc. XLVIII, c.5, s.819-868, on-line verzia (http://jpr.sagepub.com/cgi/content/abstract/46/6/819).

Hlousek, V. - Kopecek, L. - Sedo, J. (2011): Politické systémy, Brno, Barrister & Principal.

Huntington, S. P. (1991): The Third Wave. Democratization in the Late Twentieth Century, Vol. IV, Norman, University of Oclahoma Press.

Kitschelt, H. - Mansfeldova, Z. - Markowski, R. - Tóka, G. (1999): Post-Communist Party Systems: Competition, Representation, and Inter-Party Cooperation, Cambridge - New York, Cambridge University Press.

Kornai, J. - Rose-Ackerman, S. (2004): Building a Trustworthy state in post-socialist transition, New York, Palgrave MacMillan.

Kosar, D. (2008): Lustration and Lapse of Time: Dealing with the Past in the Czech Repubic, Eric Stein Working Paper c. 3/2008, on-line verzia (http://www.ericsteinpapers.eu/dokumenty/ESWP-2008-03-Kosar(ECLR).pdf).

Kunicová, J. - Nalepa, M. (2006): Coming To Terms with the Past: Strategic Institutional Choice in Post-Communist Europe, UCLA Comparative Politics Workshop, 17. december 2006, On-line verzia (http://www.sscnet.ucla.edu/polisci/cpworkshop/papers/Kunicova.pdf).

Linz, J. J. - Stepan, A. (1996): Problmes of Democratic Transition and Consolidation: Southern Europe, South America, and Post-Communist Europe, The John Hopkins University Press, Baltimore.

McAdams, J. A. (1997): Transitional Justice and the Rule of Law in New Democracies, Notre Dame, University of Notre Dame Press.

Mite, Valentinas (2007): Poland: Tough Lustration Law Divides Society, Radio Free Europe, 23. marec 2007, on-line verzia (http://www.rferl.org/content/article/1075471.html).

Moran, J. P. (1994): The Communist Torturers of Eastern Europe: Prosecute and Punishor Forgive and Forget? Communist and Post-Communist Studies, roc. XXVII, c.1, s. 95-109.

Munck, G. L. (1994): Democratic Transitions in Comparative Perspective, Comparative Politics, roc. XXVI, c. 3, s. 355-375.

Nalepa, M. (2005): The Power of Secret Information: Transitional Justice after Communism, PhD Thesis Disertation, Colubmia University, Department of Political Science.

Nedelsky, N. (2004): Divergent responses to a common past: Transitional justice in the Czech Republic and Slovakia, Theory and Society, roc. XXXIII, c. 1, s. 65-115, on-line verzia (http://www.springerlink.com/content/l24k718236q14158/fulltext.pdf).

Offe, C. (1991): Capitalism by Democratic Design? Democratic Theory Facing the Triple Transition in East Central Europe, Social Research, roc. LVIII, c. 4, 1991, s. 865-881.

Orbman, J. (1991): Laying the Ghosts of the Past, Report on Eatern Europe, roc. II, c. 24, s. 4- 11.

Pearce, S. C. (2009): The Polish Solidarity Movement in Retrospect: In Search of a Mnemonic Mirror, International Journal of Politics, Culture and Society, roc. XXII, c.. 2, s. 159-182.

Rupnik, J. (2001): Politika vyrovnávání s komunistickou minulostí, Ceská zkusenost, Ústav pro soudobé dejiny AV CR, príspevok na konferencii "Pamet komunismu", 19-20. október 2001, Praha.

Rupnik J. (2010): Twenty years of Postcommunism. In Search of a New Model. Journal of Democracy, roc.. XXI, c. 1, s. 105-112.

Sadurski, W. (2003): Decommunisation, Lustration and Constitutional Continuity: Dilemmas of Transitional Justice in Central Europe, EUI Working Paper LAW c. 2003/15, december 2003, on-line verzia (http://cadmus.eui.eu/bitstream/handle/1814/1869/law03- 15.pdf?sequence=2).

Stan, L. (2009): Transitional Justice in Eastern Europe and the Former Soviet Union. Reckoning with the communist past, New York, Routledge.

Suk, J. (2003): Labyrintem revoluce. Aktéri, zápletky a krizovatky jedné politické krize (od listopadu 1989 do cervna 1990), Praha, Prostor.

Szczerbiak, A. (2002): Dealing with the Communist Past or the Politics of the Present? Lustration in Post-Communist Poland, Europe-Asia Studies, roc. 54, c. 4, s. 553-572.

Tusell, J. (2007): Spain: From Dictatorship to Democracy 1939 to the Present, Malden - Oxford - Victoria, Blackwell Publishing.

Welsh, H. A. (1996): Dealing with the Communist past: Central and East European Experiences after 1990, Europe-Asia Studies roc. XLVIII, c. 3, s. 413-428, on-line verzia (http://www.jost.org/stable/152734).

Williams, K. - Fowler, B. - Szczerbiak, A. (2003): Explaining Lustration in Central Europe: A 'Post-Communist Politics' Approach, SEI Working Paper c. 62, 2003, on-line verzia (http://www.sussex.ac.uk/sei/documents/wp62.pdf).