KOGNITíVNE SKRESLENIA AKO SÚCAST SPRISAHANECKÝCH TEÓRIÍ

Abstract

The beginnings of modern Greek philosophy have already indicated that man is not a reliable information processor, because he is unable to completely encompass the real world at a cognitive level. Thus, already Plato distinguished between the knowledge of the real true belief (epistémé) and opinion (doxa). F. Bacon assumed that human senses are not the measure of reality. Psychologists A. Tversky and D. Kahneman pointed out that people do not follow rational arguments and set rules in their judgments. Rather, they use heuristics, which are simplified judgment rules that enable quick judgments, often biased by individual's subjective beliefs. These wrong conclusions induce false ideas or fallacies. There are deductive and inductive fallacies. We contemplate the ratio of cognitive fallacies in forming and existence of conspiracy theories. Deliberate use of fallacies and biases is characteristic of the use of conspiracy theories in propaganda. Wrong judgments are made due to wrong understanding of coincidental events, insufficient processing of the laws of statistical regression and the tendency to search for confirmation. Preferred are verbal techniques in the form of naive and ritualized terms and statements based on unidentifiable fallacies.

Headnote

The beginnings of modern Greek philosophy have already indicated that man is not a reliable information processor, because he is unable to completely encompass the real world at a cognitive level. Thus, already Plato distinguished between the knowledge of the real true belief (epistémé) and opinion (doxa). F. Bacon assumed that human senses are not the measure of reality. Psychologists A. Tversky and D. Kahneman pointed out that people do not follow rational arguments and set rules in their judgments. Rather, they use heuristics, which are simplified judgment rules that enable quick judgments, often biased by individual's subjective beliefs. These wrong conclusions induce false ideas or fallacies. There are deductive and inductive fallacies. We contemplate the ratio of cognitive fallacies in forming and existence of conspiracy theories. Deliberate use of fallacies and biases is characteristic of the use of conspiracy theories in propaganda. Wrong judgments are made due to wrong understanding of coincidental events, insufficient processing of the laws of statistical regression and the tendency to search for confirmation. Preferred are verbal techniques in the form of naive and ritualized terms and statements based on unidentifiable fallacies.

Key words: judgment, deductive thinking, decision making, conspiracy theories, cognitive biases and fallacies, propaganda, schemata, problem solving

Klúcové slová: hodnotenie, deduktívne myslenie, rozhodovanie, konspiracné teórie, kognitívne skreslenia, propaganda, schémy, riesenie problémov

ÚVOD

Ako je váeobecne známe, podas zivota dlovek nielen prijíma, spracováva a interpretuje informácie, ale ich aj formuje, prisudzuje im urcitú hodnotu a pomocou jazyka odovzdáva ostatnym ludom. Prostredníctvom myslenia si vnútorne reprezentuje realitu, památá si získané informácie, kriticky a tvorivo myslí a komunikuje s inÿmi lud'mi. Tvorivo organizuje mentálne aktivity a kognitívne ich reguluje. Vÿznamnou schopnosfou jednotlivca je generovanie informácií. V procese tvorivého a inovacného myslenia ludia konstruujú nové technické zariadenia, tvoria umelecké a vedecké diela, organizujú vzdelávacie systémy i politické institúcie a vytvárajú si ucelené predstavy o sebe. Centrálne miesto v tomto procese zaberá architektúra myslenia. Myslenie tradiéne sumarizuje percepcné javy, pozornost', inteligenciu, krátkodobú i dlhodobú pamät', abstraktné i tvorivé procesy, múdrost', jazykové kompetencie, spracovanie informácií a iné mentálne premenné. Obrazy reality sa vo vedomí neobjavujú automaticky, ale ludia si ich aktívne konstruujú a regulujú. J. Kozielecki (1992) v tejto súvislosti diskutoval o kognitívnej regulácii aktivovanej nielen informáciami z vonkajsieho, ale aj vnútorného prostredia, zakódovanymi v dlhodobej pamäti.

Vnútornú reguláciu aktivujú kognitívne struktúry (niekedy oznacované ako reprezentácie, dynamické schémy a konstrukty). Sú to systémy informácií o vonkajsom svete i o vlastnej osobe, zakódované v pamäti a regulujúce éinnost' éloveka.

Vnútornú reguláciu vyznamne ovplyvñujú aj sociálno-kognitívne aktivity, aké sa podielajú na prezívaní kognitívnych procesov, prípadne na formovaní sprisahaneckych teórií. Casto sa operuje s nedostatoénÿmi a skreslenÿmi informáciami, ktoré sú o urcitych sociálnych alebo historickÿch javoch k dispozícii. Pochopitel'ne, ze l'udské prezívanie pri obmedzenej kapacite kognitívneho systému nemôze dosiahnuf absolútne poznanie, najmä kvôli limitom v reprezentácii tohto systému. Ani renomovanÿ odborník nedokáze zvládnuf vsetky poziadavky na detailné poznatky, tÿkajùce sa odboru, pre ktorÿ je plne kompetentnÿ. O to mensie predpoklady má nedostatocne informovanÿ laik na plné pochopenie podstaty zlozitÿch sociâlno-ekonomickÿch udalostí a javov. Pochopitel'ne, ze presná interpretácia urcitého sociálneho javu je zlozitá a vyzaduje znacné mentálne kompetencie. Preto sa prejavuje urcitá prirodzenà tendencia k zjednoduáeniu kognitívneho obrazu vnimanej reality. Nie div, ze jednotlivec nemá vzdy k dispozícii dostatok poznatkov, aby ziskal ucelenÿ obraz o urcitej realite. Chÿbajùce informácie casto dopíña z nonkognitívnych zdrojov prostredníctvom takÿch mentálnych procesov, ako sú predstavivost', intuícia, serendipita, fantázia a podobne. Ich konecnÿm ciel'om je umoznif prívrzencom sprisahaneckÿch teórií vytvorif pozitívny obraz nositela urcitého tajomstva alebo neurcitosti, niekoho, kto prekroéil vopred vymedzené limity a dospel k cielbvému aktu, ktorÿ v tÿchto prípadoch predstavuje plné pochopenie alebo aj prekrocenie danÿch informácií (Bruner, 2003). Pochopitel'ne, ze nositelia tohto stÿlu myslenia sú presvedcení, ze poznatky, ktoré majú ludia bezne k dispozícii, sú vÿsledkom manipulácií, majú vÿluénÿ Charakter, podliehajú utajeniu, a preto je nevyhnutné ich odhalit' a tÿm dospief k hlbsiemu poznaniu. Príciny sa hladajú v tajnÿch sprisahaniach vlád, ekonomicky silnÿch korporácií, tajnÿch sluzieb alebo medzinârodnÿch organizácií, prípadne aj v pósobení predstavitel'ov mensín ci nábozenstiev alebo aj mimozemskÿch civilizácií.

SPRISAHANECKE TEORIE

Samotné vymedzenie sprisahaneckÿch teórii je formulované pomerne Siroko. Napríklad D. Pipes (1997) ich definoval ako mentalitu alebo tendenciu hl'adat' kluce k rôznym udalostiam v pósobení skrytÿch sil a viery v sprisahania ako hybnÿch motívov historie. Podia M. Barkuna (2003) sú sprisahanecké teórie zalozené na presvedcení, podía ktorého sú rôzne javy dôsledkami tajnÿch sprisahaní vÿnimocne vplyvnÿmi a rafinovanÿmi konspirátormi kvôli dosiahnutiu zmanipulovanÿch ciel'ov. Podia neho autori sprisahaneckÿch teórií tvrdia, ze dokázu vysvetlit' aj javy, pri kto- rÿch institucionálne analÿzy zlyhávajú. Poskytujú zmysel svetu, ktorÿ je vnútorne neistÿ a zmâtenÿ. Presadzujú zjednodusené cierno-biele myslenie. Teórie casto skryto manipulujú s poznatkami, ktoré sú pre inÿch ludí tajné alebo neznáme.

Je nesporné, ze akceptácia sprisahaneckÿch teórií môze byt' vÿrazne ovplyvnená aj kognitívnymi schopnost'ami a osobnostnÿmi vlastnost'ami jednotlivca. Neraz sa mozno stretnút' aj so zováeobecñujúcimi tendenciami k hl'adaniu spoloénÿch znakov pre teórie s rôznou predmetnou orientáciou. Napríklad, podía ocakávaného predpokladu, ze nie sa nedeje náhodne, náhoda nemôze byt' prícinou vÿznamnÿch udalostí. Popri torn vonkajáie zdanie klame, sprisahanci dômyselne skrÿvajù svoju identitu alebo motívy svojej cinnosti. Presadzujú sa na pohl'ad pozitívne cíele, ako je úsilie o presadenie pravdy, odhal'ovanie manipulácií a podvodov. Vÿznamné moznosti poskytuje aj predpoklad, ze váetko súvisí so vàetkÿm; hladanie skrytÿch súvislostí a prepájanie zdanlivo nesúvisiacich informácií môze poskytovat' vÿznamné zdroje manipulácií. Niektorí autori predpokladajú, ze ludia formujú sprisahanecké teórie kvóli vysvetl'ovaniu mocenskÿch vzt'ahov pôsobiacich v sociálnych skupinách a existencii nadprirodzenÿch sil. Ich pôvod mozno vyhl'adávat' v psychologickÿch, sociologickÿch alebo antropologickÿch disciplínach. Napríklad psychologicky orientované práce zahrñajú projekciu ako osobnú potrebu vysvetlit' vÿznamné javy racionálnymi príéinami. A mózu byt' aj produktom rôznych druhov a stupñov myslienkovÿch porúch, ako sú paranoidné dispozície. Niekedy sa uprednostñuje socio-politická podstata vysvetl'ovania pred neistotou náhodného stretávania s nepredpovedatel'nÿmi alebo nevysvetlitel'nÿmi javmi. Súcasne sa vsak upozorñuje aj na fakt, ze dôvera v sprisahanecké teórie môze byt' v niektorÿch prípadoch aj racionálna a ze skepticizmus konspiracného teoretizovania sa preto podobá modernÿm poverám.

Historia sprisahaneckÿch teórií je znacne róznorodá a orientuje sa na mnohé oblasti sociálnej a ekonomickej reality. Pravdepodobne prvou publikáciou, ktorá hodnotila pôsobenie tÿchto teórií, sú Mémoires pour servir á l 'histoire du Jacobinisme (Pamäti ukazujúce dejiny jakobínstva) od abbého A. Barruela (1798/1973). Autor ako priamy svedok povazoval francúzsku revolúciu za sprisahanie slobodomurárov. Rovnakou schémou sa riadil aj autor Protokolov sionskych mudrcov z roku 1903, ktorÿ presviedeal svet o zidovskom sprisahani. Avsak historické pociatky tohto javu sú podstatne starsie, pretoze l'udstvo v nedôvere voci oficiálnym institúciám vzdy hl'adalo skutoené priéiny rôznych udalostí a sociálnych javov, ktoré sa tesili vâeobecnému zàujmu.

Pohl'ady do dávnejsej minulosti venovali pozornost' napríklad tajomnej Atlantide, vyspelej civilizàcii s pokroéilÿmi technológiami, Vel'kej pyramide a sfinge v Gize, pôsobeniu starovekÿch astronômov alebo pát'dñovému intenzívnemu poziaru Rima, ktorÿ 19. júla roku 64 údajne nechal zalozit' cisár Nero, aby získal pozemky na rozsirenie pôvodného mesta. Ani d'alâie historické obdobia neuâli pozornosti hl'adaéov pravdy. Spochybñovalo sa autorstvo diel Williama Shakespeara a prisudzovalo sa geniálnemu metodológovi modernej vedy, sirovi Francisovi Baconovi, alebo sa presadzovalo objavenie Ameriky dávno pred plavbou Kriâtofa Kolumba. Vel'kú pozornost' získala aj hypotéza Sigmunda Freuda, ktorÿ predpokladal, ze Mojzis bol v skutoenosti faraónom Achnatonom alebo príciny atentátu na amerického prezidenta Abrahama Lincolna. Popularita sprisahaneckÿch hypotéz nepoklesla ani v súéasnosti, ba skôr sa zdá, ze vÿrazne stúpla. Len narÿchlo mozno spomenút' hladanie prícin atentátu na prezidenta Johna F. Kennedyho roku 1963 v Texase, smrti anglickej princeznej Diany roku 1997 v Parizi alebo teroristického útoku na Svetové obchodné centrum v New Yorku v septembri 2001. Ako naznacuje aj tentó improvizovanÿ zoznam, jednotlivé teórie spracovávajú znacne rozdielne oblasti historie a nevyhÿbaju sa ziadnym historickÿm obdobiam, geografickÿm regiónom, kultúram alebo spoloéenskÿm vrstvám.

V súéasnosti (ale aj v minulosti) neraz dochádzalo ku konfrontaénému pósobeniu sprisahaneckÿch teórií najmä v propagande, kde sa éasto pouzívajú síce iracionálne, aváak úéinné stratégie (blizáie o iracionálnom myslení a schémach pozri napríklad J. Kordáéová, 2014). Vyznamne ich dopíñajú kognitívne omyly ako zdroje skresleného rozhodovania, o ktorÿch sa bude sirsie diskutovat' v d'alsom texte.

Poznanie podstaty sprisahaneckÿch teórií sa pravdepodobne odvíja od prísluSnÿch regulaénÿch mechanizmov. Ich genéza je znaéne siroká. Na ich formovaní sa podielajú nielen individuálne zvlástnosti kognitívnych schopností, ale aj rozne sociálno-psychologické javy. NaSím zámerom v tomto prehl'ade bolo aspoñ struéne opísat' niektoré kognitívne premenné, ktoré skreslujú spracovávanie dostupnÿch informácií, éím sa formujú vhodné podmienky pre iracionálne správanie sa nielen jednotlivcov, ale aj celÿch sociálnych skupín. Najskôr sa zameriame na individuálne zvlástnosti skresleného rozhodovania, ktoré sú charakteristické pre l'udské poznávanie a spracovávanie informácií.

SKRESLENE ROZHODOVANIE

Uz poéiatky modernej gréckej filozofie, ale aj inÿch skól analyzujúcich podstatu l'udského poznania upozornili, ze élovek nie je dostatoéne spol'ahlivÿ spracovávatel' informácií, a preto sa pri usudzovaní éasto mÿli. Napríklad uz babylonskÿ myslitel' a prorok Mání (216 - 277) konstatoval, ze zmysly klamú: Pak pfistoupili dva lupici kjeho usím, krásnym mluvením ho obloudili, k dalekému místu ho odvedli, zabili ho a vzali jeho poklady (Stejskal, 1982: 173). Sirokÿ rozsah reálneho sveta nie je élovek schopnÿ obsiahnuf nielen na percepénej úrovni, ale ani prostredníctvom pamäti alebo myslenia (rozhodovania éi usudzovania). Ako sa uz spomínalo, na skreslené prezívanie reality upozorñovali váímaví bádatelia uz na poéiatku vedeckého poznania. Napríklad Platón (428 - 347 pred n. 1.) rozlisoval medzi filozofickÿm poznaním smerujúcim k podstate súcna (epistémé) a mienkou (doxa), ktorej predmetom sú premenlivé stavy, éo ilustroval metaforou jaskyne (7. kniha Státu).

O vÿznamnÿ prínos k problematike poznania sa zaslúzil neskorÿ stoik a bÿvalÿ otrok Epiktétos (55 - 135) vÿrokom, co rozruSuje nasu mysel nie sú adalosti, ale nase úsudky o tychio udalostiach. Podía neho dojmy (phantasia) éasto ovplyvñujú hodnotové usudzovanie {hapolepsis), vÿznamne ovplyvñujúce akceptáciu jednotlivca. Napríklad, pohl'ad na éloveka pijúceho vino este neznamená, ze je pijan. Preto ludí neohrozujú a nedesia samotné vonkajSie udalosti, ale spôsob premÿâlania o nich a filozofi by mali tieto dojmy starostlivo analyzovat'.

Nad príéinami omylov, ktorÿch sa ludia dopúst'ajú pri poznávaní, sa zamÿsl'al aj anglickÿ álachtic a filozof sir Francis Bacon (1561 - 1626) v knihe Nové organon (1620/1974). Sklony k myslienkovÿm skresleniam prisudzoval styrom idolom. Idoly roda vyvolávajú univerzálne skreslenia, vdaka ktorÿm sa uprednostñujú l'ahko zapamâtatel'né poznatky a napriek námietkam sa akceptujú, priéom sa venuje pozornosf najmä argumentom, potvrdzujúcim vlastné názory, avsak prehliadajú a negujú sa údaje, ktoré nie sú v súlade s vopred formulovanÿmi domnienkami. Idoly jaskyne vznikajú pósobením individuálnych zvykov a daláích nàhodnÿch aspektov existen- cié. Preto je l'udskÿ duch ovplyvneny zvlástnost'ami jednotlivcov vel'mi premenlivy, zmäteny a náhodny. Idoly trhoviska vznikajú pósobením jazyka, najmä vzájomnym stykom ludí, pretoze na trhoviskách sa zákazníci bezne dohadujú s predávajúcimi. Eudia sa dorozumievajú recou, pricom jednotlivé slová sú vymedzené vseobecnym súhlasom. Preto slová obcas znásilñujú rozum a uvádzajú svet do zmätku a ludí nabádajú k nekoneénÿm a zbytoénÿm sporom a nedorozumeniam. Idoly divadla predstavujú schémy myslenia, ktoré pramenia z príklonu jednotlivca k nepravdivym myslienkovÿm smerom a k pouzívaniu nesprávnych pravidiel dokazovania. Podia F. Bacona vâetky doposial' známe filozofické systémy pôsobia ako divadelné hry, odohrávajúce sa vo vymyslenom svete divadla. Do tejto kategórie patria aj princípy a poznatky mnohÿch vied, ktoré neraz vznikli prostredníctvom tradície, dôvercivosti a nedbalosti. Tÿmito idolmi akoby slávny filozof poskytol priame návody budúcim tvorcom sprisahaneckÿch teórií.

Pochopitel'ne, ze sklon ku kognitívnym skresleniam neusiel ani pozornosti súcasnÿch expertov vÿskumov myslenia. Na tendenénost' pri vyslovovaní úsudkov upozornili napríklad americkí kognitívni vedci Amos Tversky (1937 - 1996) a laureát Nobelovej ceny Daniel Kahneman (1934 -). Podía nich sa ludia pri usudzovaní neriadia racionálnymi argumentmi a presnÿmi pravidlami, ale skór heuristikami. Sú to zjednodusené pravidlá usudzovania, umozñujúce rÿchle formulovanie úsudkov, casto sprevádzané subjektívnym presvedcením o ich správnosti. Preto sa do popredia záujmu posunuli najmä heuristiky reprezentatívnosti a dostupnosti (Ruisel, 2014).

Presvedcenÿ kognitivista Zenon Pylyshyn (1937 -) si pri analÿze dôlezitÿch úloh kognitívnej psychologie, ku ktorÿm patrí skúmanie podstaty ludského poznania a spôsobu, akÿm ólovek získava, spracováva a vyuzíva informácie, vybral analógiu so starovekou epizódou zo zivota mudrca Mahávíru (599 - 527) (Ruisel, 2014). Podía anekdoty traja slepci stretli slona - prvÿ ohmatal chobot a tvrdil, ze v ruke drzí hada, druhÿ sa dotkol nohy a predpokladal, ze narazil na stíp a tretí uchytil chvost a zdalo sa mu, ze drzí snúrku. Spolocnÿm spracovaním jednotlivÿch poznatkov mozno získaf reálny prehl'ad adekvátny situácii, kontextu, príkazom alebo instrukciám. K tomu je vàak nevyhnutné pochopenie súvislostí alebo kontextu, v ktorom hodnotenie prebieha. Práve tentó aspekt vedomej reflexie je v sprisahaneckÿch teóriách vÿrazne zanedbàvanÿ.

Priame zdroje kognitívnych omylov

Dólezitou súéast'ou intelektovÿch aktivít je formulovanie primeranÿch záverov. Napriek vÿznamnej regulacnej úlohe inteligencie nie vsetky závery alebo úsudky jednotlivca bÿvajù správne alebo zdôvodnené faktami, ale naopak, môzu prispief k formovaniu sprisahaneckÿch teórií. Filozofi a psychológovia sa vzdy snazili analyzovat' rôzne typy chybnÿch záverov (alebo nestabilného usudzovania), ktorÿch sa ludia dopúst'ajú. Pri ich klasifikovaní upozornili najmä na klamné predstavy alebo omyly. Uz z beznÿch pozorovaní vyplÿva, ze v kazdodennej komunikácii dochádza k omylom v usudzovaní alebo v pouzívaní myslienkovÿch stratégií. Omyl je vÿrok alebo tvrdenie, pri ktorom pozorovatel' neregistruje reálnu situáciu bez toho, aby o tom vedel. Od logickej nepravdivosti sa omyl odliâuje tÿm, ze nepravdivosf sa tÿka iba objektívneho súdu o stave vecí, zatial' co omyl zahrña aj subjektívny postoj. Omyly môzu vyplÿvaf z vzájomne sa prekrÿvajùcich logickÿch i psychologickÿch zdrojov. Psychologické zdroje omylov vznikajú z limitovaného a emóciami skresleného myslenia. Medzi ich príciny mozno zaradit' závislost' myslenia od mnohoznacného jazyka, od nespolahlivÿch zmyslov a pamäti, od predsudkov a klamlivÿch úsudkov rôzneho druhu, od nedostatku vzdelania a poznania najmä pri rÿchlom rozhodovaní, ale aj od hlúposti a myslienkovej obmedzenosti, od preceñovania autorít, ako aj od podliehania sociálnym tlakom a skupinovému mysleniu.

Zdrojmi skreslenÿch úsudkov, ktoré neraz vedú ku kognitivnym omylom, môzu byt' aj nedostatocná pozornost', zhorsené zdravie, názorová bigotnost', hlad, mentálna nedostatocnost' alebo hyperkritickost' k ideovÿm oponentom. Na druhej strane, kognitivne omyly vznikajú aj pôsobenim skresleného myslenia, stereotypovania, podozrievavosti, racionalizácie a nedostatocného zmyslu pre proporcie. Nasledujúca cast' prinása krátky prehl'ad niektorÿch kognitívnych omylov a skreslení, ktorÿch sa jednotlivci neformálne dopúst'ajú. Autor je presvedéenÿ, ze ich analÿzy môzu prispiet' k zvÿseniu validity a spol'ahlivosti myslenia v situáciách kazdodenného zivota.

Argumenty ad hominem

Omyly typu ad hominem (podía latinského proti osobe) obvykle umozñujú diskreditáciu jednotlivcov. Môzu pôsobit' vo viacerÿch verziách. Casto sa pouzívajú urázlivé argumenty spochybñujúce individuálne charakteristiky jednotlivcov - ich vek, Charakter, rodinu, pohlavie, etnicitu, vzhl'ad, socioekonomickÿ status, profesijnú orientáciu, prípadne nábozenské alebo politické presvedéenie. Inak povedané, argumenty tohto typu naznacujú, ze posudzovanú osobu nemozno brat' vázne.

Argumenty z ignorancie

Omylu sa dopúst'ajú jednotlivci vtedy, ak sú presvedcení, ze nieco je pravdivé len preto, ze sa nepotvrdilo, ze je faloáné, alebo je faloSné len preto, ze sa nepreukázala pravdivost'. Avsak k omylu vyplÿvajùcemu z apelu na ignoranciu dochádza najmä vtedy, ak sa rovnakÿ argument pouzije na podporu dvoch róznych záverov (napríklad nemozno preukázat', ze duchovia neexistujú, ani ze existujú). Kvôli tomuto nedostatku poznania mozno argumentovat' oboma alternatívami. Tentó postup sa casto vyskytuje v sprisahaneckÿch teóriách, ked' sa pouzívajú argumenty na podporu urcitÿch vÿrokov, aj ked' lezia mimo poznatkového skladu jednotlivca.

Omyl sikmej plochy

Tentó omyl sa najcastejsie navodzuje vÿrokmi, podía ktorÿch urcité rozhodnutia, ktoré sa z hl'adiska pozorovatel'ov hodnotia ako neziaduce, spúst'ajú sled fatálnych a katastrofickÿch situácií. Napríklad odporcovia eutanázie neraz argumentujú, ze jej povolenie vyvolá zoslabenie respektu k l'udskému zivotu, co povedie k vzniku totalitného státu, ktorÿ umozní rutinné odstrañovanie starÿch, slabÿch alebo politicky bezvÿznamnÿch jednotlivcov. Niektoré argumenty Sikmej plochy môzu byt' oprávnené, ale ich pouzívanie by sa nemalo zvelicovat', najmä pri nedostatocnÿch dôkazoch alebo pri snahe o zastrasovanie oponentov. Casto vyvolávajú tzv. pesimizáciu, ak sa na základe éiastkovÿch poznatkov odvodzujú neprimerané zovSeobecnenia o tom, ako je vsetko zlé, nemozné a stratené. Tentó argument môze tiez viest' k vytváraniu stereotypov a predsudkov, najmä pri cielenom útoku na politické, kultúrne a názorové menáiny. Argument o pósobení Sikmej plochy môze zdóvodñovat' prijímanie jedno- strannÿch a kategorickÿch riesení (casto mediálne umelo vyvolanÿch) najmä v situáciách, v ktorÿch má kazdÿ údajne vsetkého dost'. Charakteristickÿm sa stáva prelínanie katastrofickÿch a sprisahaneckÿch teórií, ktoré vytvárajú ziaduci celok, najmä pri vyvolávaní vseobecnej pesimizácie. A táto snaha, zial', neraz koncí vyvolávaním nálad pre nástup tzv. silnej ruky, ktorá nastoli poriadok.

Sebanapíñajúce proroctvo

Modernú verziu proroctva rozpracoval americkÿ sociológ Robert K. Merton (1910 - 2003). Nadviazal na tzv. Thomasovu teorému, ktorú sformuloval roku 1928 sociológ W. I. Thomas (1863 - 1947) podía ktorého, ak ludia definujú situácie ako reálne, v konecnÿch dôsledkoch súpre nich skutocne reálne (Sica, 2005: 132). Preto predpokladal, ze ludia reagujú nielen na realitu, v ktorej sa momentálne nachádzajú, ale casto aj na spôsob jej vnímania a na vÿznam, ktorÿ tÿmto pojmom prisudzujú. Preto ich správanie óiastoóne ovplyvñuje aj forma vnímania a individuálny vÿznam situácií pre jednotlivca (táto tendencia pôsobi silnejsie nez samotné situácie). Hned'ako sa pozorovatelia presvedcia, ze urcitá situácia má pre nich hlbsí vÿznam, bez ohl'adu na to, ci je alebo nie je reálna, ich oóakávanie óasto ovplyvñuje reálne správanie.

R. K. Merton (1948) uviedol definíciu, podía ktorej toto oóakávanie vytvára falosnú predstavu o situácii, aktivujúcu nové správanie a to vedie k tomu, ze póvodne falosná predstava sa stáva reálnou. Táto zdanlivá platnost' sebanapíñajúceho proroctva vyvoláva kognitívne skreslenia. Pozorovateí vyslovujúci proroctvo uvádza aktuálny priebeh urcitÿch udalostí ako dôkaz, ze mal pravdu od samotného pociatku. Inak povedané, pozitívne alebo negatívne proroctvo, ói uz uznàvanÿ názor alebo klamná predstava - deklarované ako pravda, aj ak sú v skutoónosti falosné - dokáze ovplyvnif ludí tak, ze ich reakcie sú nakoniec podía ocakávaného proroctva. Sebanapíñajúce proroctvo óasto vyvoláva kognitívne skreslenia, prióom sa obvykle splnia póvodné oóakávania.

Napríklad v ekonomike ocakávany model inflácie, cize predstava o vÿskyte a priebehu budúcej inflácie, motivuje k tomu, aby klienti míñali viac peñazí a pozadovali vyssie úrokové sadzby, pretoze ocakávajú vzrast cien. Tentó nápor na zvysovanie úrokov a spotreby vyvoláva naopak inflacnÿ tlak a môze viesf k inflácii dokonca aj vtedy, ak sú oóakávania budúcej inflácie bezdôvodné. Filozof sir Karl Popper (1902 - 1994) porovnal sebanapíñajúce proroctvo s Oidipovym komplexom ako typom predpovede ocakávanej udalosti. Dokonca pôvodne ho pokladal za kritérium metodologickÿch rozdielov medzi sociálnymi a prirodnÿmi vedami. AvSak neskór zistil, ze oóakávania óasto zohrávajú nezanedbateínú úlohu pri dosahovaní ocakàvanÿch cieíov nielen v humanitnÿch, ale aj v prirodnÿch vedách, dokonca aj v molekulárnej biológii (Popper, 2013).

Sebanapíñajúce proroctvo je známe aj pod daláími názvami, ako napríklad Pygmalionov efekt (pósobenie pozitívnych ocakávaní) a Golemov efekt (negatívne ocakávania). Podklad pre Pygmalionov efekt poskytol mÿtus o sochárovi Pygmalionovi, ktorÿ vytvoril sochu krásnej zeny, do ktorej sa vzápátí zaíúbil a socha ozila. Galatea efekt, druh Pygmalionovho efektu, spocíva v tom, ze v urcitÿch situáciách, pod vplyvom pozitívnych ocakávaní (napríklad spolupracujúcich osôb) sa jednotlivec zacína správaf v zhode s tÿmito oóakávaniami.

Brainstorming

Tvorí súéast' populárnej metódy skupinovej diskusie. Jej ciel'om je nachádzanie novÿch riesení problémov, vyskytujúcich sa pri riadení firiem, vÿskumnÿch ústavov, skól alebo inÿch institúcií. Brainstormingov sa zúcastñujú formálne spojení jednotlivci, ako sú pracovníci firiem, vedeckÿch alebo áportovych tímov a podobne. Poéas diskusií navrhujú urcité spósoby riesenia vytÿcenÿch problémov. Priebeh brainstormingov sa riadi zásadou nekritizujl Preto diskutujúci navrhujú svoje riesenia bez obáv, ze ich ostatní úéastníci spochybnia a negatívne zhodnotia. Brainstormingy sa realizujú v priebehu jedného alebo viacerÿch stretnutí. Oéakáva sa, ze diskusie vyvrcholia vÿberom riesenia, ktoré váésina úéastníkov pokladá za najlepsie. Sprisahanecké teórie s obl'ubou pouzívajú túto stratégiu, pretoze u ich angazovanÿch prívrzencov zdanlivo vytvárajú imidz starostlivej a dlhodobej diskusie, ktorá vyústi do vseobecne akceptovanÿch záverov.

Kognitívna disonancia

Reprezentuje psychickÿ stav, ovplyvnenÿ rozdielmi medzi reálnym správaním a presvedéením jednotlivca o úéinkoch tohto správania na ostatnÿch ludí. Inak povedané, vzniká konflikt medzi tÿm, éo élovek robí, a tÿm, éo je mu o uréitej problematike známe. Pojem kognitívnej disonancie spracoval americkÿ psychológ Leon Festinger (1919 - 1989). Po 2. svetovej vojne konflikt medzi tÿm, éo élovek robí, a tÿm, éo vie, zaéal postupne zaujímat' aj sociálnych psychológov. Súviseli okrem iného aj s úsilím o pochopenie motívov, ktorÿmi sa riadili vojnoví zloéinci (vymedzenie banality zla). Je vseobecne známe, ze samotnÿ jav kognitívnej disonancie je starÿ ako l'udstvo. Najéastejsie sa tÿka situácií, pri ktorÿch dochádza k prekraéovaniu právnych i sociálnych noriem, k narúáaniu prijatÿch zvykov, k prejavom správania, ktoré mozno hodnotif ako trestuhodné, egoistické a neetické. Jej vÿznamnou charakteristikou sú sprievodné negatívne emócie, ktoré sú nepríjemné, vyvolávajú stres a psychické nepohodlie, prípadne az mentálne utrpenie, preto sa élovek usiluje kognitívnu disonancia nejakÿm spôsobom redukovat'. Jej vseobecne známym príkladom je dilema fajéiara, ktorÿ sa dozvie, ze fajéenie skodí jeho zdraviu. Vzniknutú kognitívnu disonancia môze redukovat' niekol'kÿmi spôsobmi: fajéenie odmietnut', nad'alej fajéif a bagatelizovaf riziká alebo prijat' kompromisné riesenie, napríklad pokraéovat' vo fajéení, ale zdravsie sa stravovaf a viac sportovaf (Festinger, 1957).

Propaganda

Predstavuje formu komunikácie, ktorá môze vÿznamne ovplyvnit' tvorbu sprisahaneckÿch teórií, pretoze sa úmyselne zameriava na reguláciu postojov k uréitÿm procesom alebo názorom (etymologicky je pojem odvodenÿ z latinského propagare, to jest áírif alebo agitovat'). Podobne ako v sprisahaneckÿch teóriách aj tu sa pouzívajú informácie, ktoré nie sú objektívne a ovplyvñujú poslucháéov prezentovaním selektívnych faktov na podporu ziaducej syntézy alebo prekrútené a falsované údaje, slúziace k produkovaniu skôr emoénÿch nez racionálnych postojov. Propaganda mozno pouzif ako formu ideologickej alebo ekonomickej vojny. Nie je tiez tajomstvom, ze tentó pojem získal vd'aka historickÿm reminiscenciám silne negatívnu konotáciu.

Je známe, ze propaganda vseobecne neovplyvñuje inteligenciu, ale skôr emócie. Vyuzíva postupy spojené s reklamnÿm technikami a public relation. Najmä po 2. svetovej vojne nadobudla politickú a nacionalistickú orientáciu alebo sa snazila o pragmatickú podporu ziaducich ideí. Propaganda pósobí ako biela, sivá alebo cierna. Biela otvorene priznáva svoje zdroje, sivá je ambivalentná alebo zdroje nezverejñuje a éierna uvádza materiály údajne publikované nepriatelbm alebo neznámymi autormi. Opozícia proti ciernej propagande je casto neúcinná a môze byt' nebezpecná pre ludí, ktorí sa snazia odhalit' skryté zámery pôvodcov. Jej nebezpecenstvo spocíva v tom, ze zámerne skresl'uje realitu, aby dosiahla svoje ciele.

Propaganda sa neraz administrée zvlást' zákernym spósobom. Napríklad prostredníctvom vzdelávacieho systému sa iniciujú alebo tolerujú negatívne informácie o histórii niektorÿch sociálnych skupín alebo obyvatel'ov menej známych krajín. Takto sírené fámy sa dostávajú medzi ludí a neraz ich (aspoñ pasívne) berie na vedomie znacná cast' populácie. Tÿm vzniká klamlivé, ale úcinné presvedcenie, ze ide o vseobecne známy fakt, ktorÿ akceptujú vâetci vÿznamni pozorovatelia. Síritelia takÿchto informácií casto nedokázu oznacit' ich pôvodné zdroje, alebo ich vyberajú znacne selektívne. Siria sa nielen prostredníctvom médií a vzdelávacích systémov, ale aj neformálnymi komunikaénÿmi kanálmi. Takúto propaganda mozno pouzit' na politické ciele napríklad falosnÿmi dôkazmi o politike urcitej vlády ako zdroji sprisahania voci ostatnému svetu, pricom sa zdórazñujú postoje nepohodlnÿch jednotlivcov a celÿch sociálnych skupín doma i v zahraniéí (Ruisel, 2014).

Médiá, ktoré siria nielen propaganda, ale aj sprisahanecké teórie, vyuzívajú najmä správy, úradné informácie, historické revízie, pokleslú vedu, knihy, letáky, filmy, televíziu a plagáty. Prezívanie ludí obvykle ovplyvñujú aj átandardné manipulaéné techniky. Ako príklad mozno uviest' uz spomínanú techniku ad hominem, cize priamy útok na oponenta kvôli znízeniu jeho dôveryhodnosti. Apel na aatority cituje vÿznamnÿch ludí aktívne podporujúcich pozície, idey, argumenty alebo postupy objednávatel'a. Apel napredsadky sa usiluje navodif emotívne stavy alebo morálne postoje ul'ahcujúce prijímanie ziaducich poznávacích trendov. Pripojenie sa k dava vyuzíva prirodzenú l'udskú tendenciu stát' na vít'aznej strane. Vyplÿva z presvedéenia, ze propagované myslienky sú vseobecne akceptované, preto je vÿhodné pridat' sa k väcsine. Postoj bezného cloveka je zalozenÿ na pouzívaní zrozumitel'ného jazyka a argumentácie s apelom na priemerného poslucháéa. Dezinformácie sa úspeáne vyuzívajú na ovplyvnenie verejnej mienky ziaducim smerom. Démonizácia protivníka je zalozená na snahe negatívne hodnotif príslusníkov nepriatel'skÿch národov alebo etnickÿch skupín ako neschopnÿch alebo nemorálnych a tÿm ospravedlnit' prípadné násilné postupy voéi nim. Rámcovanie je zalozené na sociálnej konstrukcii sociálnych javov, prebiehajúcej prostredníctvom médií, politickÿch alebo sociálnych hnutí, ako aj politickÿch vodcov alebo inÿch propagandistov a organizácií. V podstate ide o selektívne vnímanie vÿznamov, ktoré jednotlivci prisudzujú slovám alebo vetám. Polopravda produkuje klamlivé tvrdenia popretkávané aj pravdivÿmi poznatkami. Informácie môzu byt' skresl'ované aj nesprávnou interpunkciou alebo dvojznaénost'ou pri formulovaní, najmä ak sa propagandist! snazia ludí oklamat', zavádzat' alebo prekrúcat' vzt'ah medzi prícinami a následkami. Nadávanie a posmievanie sa má vyvolávat' strach a predsudky a pripomínanie negatívnych skúseností s uréitÿmi jednotlivcami alebo skupinami má v poslucháéoch zdôvodnit' ich odmietanie. Propagandistické a sprisahanecké pôsobenie je casto zalozené na pouzívaní sloganou, to jest krátkych, ùdernÿch fráz, vyuzívajúcich hanlivé oznacovanie a stereotypizáciu. Sociálne ziaduci slovník, ktorÿ mozno podía potreby striedat' podía ciel'ového publika, vel'mi casto vyuzíva ziaduce pojmy ako mier, sfastie, demokracia, bezpeénosf, múdrost'alebo sloboda. Nie div, ze vd'aka manipuláciám, vyuzívanych na vÿrazné skresl'ovanie usudzovania, propaganda získala silne negatívnu konotáciu, najmä kvôli manipulacnej a sovinistickej orientácii na formovanie vedomia jednotlivcov i celÿch sociálnych skupín. Napriek negatívnym skúsenostiam vsak propaganda i sprisahanecké teórie vÿrazne ovplyvñujú vedomie obyvatelbv, bez ohlädu na proklamovanú politickú orientáciu. Pôsobenie propagandy na prezívanie jednotlivcov i celÿch sociálnych skupín prebieha najmä prostredníctvom vypracovanÿch schém a scenárov, pri ktorÿch kritické a problémové myslenie nahrádzajú schématizované formy iracionálneho myslenia (Ruisel, 2014).

SCHEMY

Predstavujú trvalé vzory éinnosti, ktoré si ludia postupne osvojujú uéením sa. Ich dynamickÿ Charakter naznaéuje, ze pod vplyvom novÿch informácií môze dochádzaf v schémach k zmenám. Podía nemeckého psychológa Otta Selza (1881 - 1943) ríeseme problémov predpokladá pohotové dopíñanie nekompletnÿch vÿznamovÿch celkov. Schémy tohto typu svojou podstatou predpokladajú tendenciu k dopíñaniu informácií a tÿm aktívne ovplyvñujú d'alsí priebeh poznávania. Dochádza k aktualizácii podnetov, ktoré vâak pôsobenim chybnÿch schém môzu znízif svoju presnosf (Kordáéová, 2014). Úlohu pamät'ovej zlozky schémy vyzdvihol anglickÿ psychológ sir Francis C. Bartlett (1886 - 1969). Podia neho sa schéma chápe ako vysoko generalizovaná reprezentácia informácií ovplyvnená skúsenost'ami a postojmi. Priéom prezívanie éloveka môze mat' nielen individuálny, ale aj sociálny Charakter. Autor upozornil najmä na mozné skresl'ovanie informácií vplyvom sériového odovzdávania, najmä tvorbou fám alebo zarucenych svedectiev ocitych svedkov (Bartlett, 1932/1995). Schémy sú podía neho abstrakcie, ktoré skreslujú vnímanie a spracovanie informácií a rekonstruujú poznatky ulozené v pamäti. Odlisujú sa univerzálnost'ou. Niektoré sú vseobecne platné, iné sa tÿkajù §pecifickÿch oblastí poznania alebo závisia od kultúrnych Charakteristik. Zatial' éo univerzálne schémy pósobia aktívne na vsetkÿch ludí a váésinou sú vrodené, specifické schémy ovplyvñujú jednotlivcov a sú vÿsledkom subjektívneho prezívania, osobnej historie a zivotnÿch skúseností. Kultúrne schémy charakterizujú ludí z uréitÿch sociálnych a nàrodnostnÿch skupín. Podía tÿchto úvah schémy mozno pokladaf za dôlezitÿ zdroj dezinformácií, ktoré vÿrazne ovplyvñujú vznik sprisahaneckÿch teórií najmä moznosfou subjektívneho dopíñania chÿbajùcich údajov. Dochádza k tomu najmä vtedy, ak sa hodnotitel' neuspokojí s dostupnÿmi poznatkami, ale snazí sa ich doplnif, éasto dokonca bez znalosti blizsích súvislostí alebo pravdepodobnosti ich reálneho pôsobenia. Práve tÿmito aktivitami sa stali vd'aénÿm prostriedkom tvorby a zneuzívania sprisahaneckÿch teórií.

Zdravÿ rozum

Pri úvahách o pôsobeni sprisahaneckÿch teórií sa nemozno vyhnúf ani tzv. zdrauému rozumu. Najmä interpretácia javov, ktorÿch podstata nie je váeobecne známa, a preto sa vymykajú beznÿm skúsenostiam, neprebieha éasto dostatoéne racionálne. Nie je tajomstvom, ze v období postmodernizmu dochádza k masívnemu spochybñovaniu vedeckého myslenia a k vÿraznému rastu iracionalizmu. Hoci kritická konfron- tácia zdravého rozumu a vedeckého myslenia poskytuje sancu udrzat' urcitÿ (aj ked' limitovanÿ) stupeñ racionality v spolocenskom vedomí.

Podía A. Furnhama (1983) argumentácia prostredníctvom zdravého rozumu, ktorÿ sa neraz podiel'a na vytváraní sprisahaneckÿch teórií (ale aj na odmietaní vedeckého vÿskumu), môzu pôsobit' tromi spôsobmi: mnohé poznatky pripadajú pozorovatelbvi ako príliá známe, málo prekvapujúce alebo nedostatoéne informatívne. Ked'ze viaceré akademické disciplíny skúmajú subjektívne prezívanie ludí, mozno získané poznatky nielen hodnotit', ale ich aj vysvetl'ovat', a preto sa neraz vytvára presvedcenie, ze experimentálne získané poznatky protireéia rozàirenÿm názorom o l'udskej prirodzenosti. Vedecké vÿskumy vyvracajúce sprisahanecké teórie sa obvykle netesia vÿraznej popularité.

T. Gilovich (1991) upozornil, ze ludia dospievajú k vedecky nesprávnym presvedceniam o rôznych javoch reality nie preto, ze sú hlúpi alebo ze nemajú k dispozícii dostatok relevantnÿch dôkazov, prípadne ani kvôli uspokojovaniu dôlezitÿch psychologickÿch potrieb. Skôr preto, ze sa neriadia iracionálnymi, ale chybne racionálnymi presvedcením. K chybnÿm úsudkom (aj v rámci sprisahaneckÿch presvedcení) dochádza neraz kvôli nesprávnemu pochopeniu nàhodnÿch udalostí; kvôli nedostatoénému pochopeniu zákonov átatistickej regresie a tendencii hl'adat' iba potvrdzujúce informácie.

Vÿraznù úlohu móze nadobúdat' aj nedostatocná diferenciácia medzi subjektívnym presvedéením a dókazmi, ktoré by ho mali potvrdzovaf. Zdanlivo konzistentnÿ konstrukt vybudovanÿ v rámci sprisahaneckej teórie nemozno akceptovat' len pozitívnym hodnotením jednotlivca. Neraz v neurcitej situácii dochádza skôr k skresl'ovaniu dôkazov. Problémy sa vyskytujú najmä pri dókazoch, ktoré sa vymykajú váeobecnému presvedceniu. Az pochopenie predpokladu, ze aj alternatívne dôkazy môzu pomerne presne prispief k pochopeniu urcitého javu, pomáha 1'ud'om akceptovat' aj také dôkazy, ktoré nie sú súéast'ou vlastného poznatkového skladu.

Postoje a stereotypy

Ako je známe, ludské myslenie a rozhodovanie sa nedeje len na individuálnej úrovni, ale je aj súcast'ou sociálnych stykov. Pozitívne alebo negatívne vzt'ahy s ostatnÿmi l'ud'mi sa prejavujú postojmi k predmetom, ideám i 1'ud'om. Postoje vÿznamne ovplyvñujú ludské poznanie, pretoze regulujú spôsob, akÿm ludia vnímajú svoje okolie, ako kódujú informácie a ako na ne reagujú. Mozno ich definovat' ako pomerne trvalé organizácie presvedéení a pocitov, ako aj foriem správania jednotlivca k inÿm l'ud'om. Majú tri zlozky: poznávaciu, emocnú i konatívnu. Aj ked' individuálne postoje najcastejsie ovplyvñujú rozhodovanie jednotlivcov, sociálne postoje regulujú správanie a akceptáciu hodnotovÿch systémov vel'kÿch sociálnych skupín. Vÿznamnù regulacnú úlohu zohrávajú najmä predsudky. Základom predsudku je stereotyp - cize presvedcenie zalozené na nepresnÿch alebo neùplnÿch informáciách, nekriticky pouzité na hodnotenie skupiny ludí. Stereotypy môzu viest' k faloânému hodnoteniu a znemozñujú vnímat' individuálne rozdiely medzi jednotlivcami.

Zjednodusene mozno konstatovaf, ze stereotypy sú staré ako l'udstvo. Z historie je známy pohrdavÿ postoj kñazov starovekého Egypta k prísluSníkom inÿch kultúr. Stereotypom sa nevyhli ani nositelia vysokÿch intelektuálnych hodnôt v antickom Grécku, ktorí nielen cudzincov, ale aj mnohÿch vlastnÿch obyvatel'ov (otrokov, zeny a cudzincov) pokladali za menejcennÿch, vrátane sotva narodenÿch dievéat, ktoré krátko po narodení zhadzovali zo skál. Posledné dve storocia prinásajú vela prikladov pôsobenia stereotypov aj v celoeurópskom priestore.

Stereotypné presvedéenia sa éasto pouzívajú na vysvetlenie uréitÿch foriem správania alebo rozhodovania v nàroénÿch situáciách. Napríklad vela ludí veri, ze muzi a zeny sa správajú vel'mi podobne a ze sú éinnosti, ktoré lepsie vykonávajú príslusníci jedného pohlavia (napríklad riadenie medzinárodnej spoloénosti, prípadne úspeánost' vo vysoko abstraktnÿch éinnostiach). Mnohé stereotypy vznikajú pósobením rodinnej vÿchovy, vzdelávania, prípadne neformálnej partnerskej skupiny. Rasové, sexuálne i triedne stereotypy neraz vyvolávajú aj médiá.

Jednÿm z najtragickejsích psychologickÿch dôsledkov pôsobenia predsudkov je, ze diskriminovaní jednotlivci sa s nimi stotozñujú, aj ked' sú zamerané voéi nim, napriek tomu, ze znizujú ich sebavedomie a vedú ku katastrofickému prezívaniu a dokonca aj k sebaodmietaniu a identifikácii so svojimi utláéatel'mi. Ostrakizované skupiny neraz pasívne prijímajú ortieF rafinovanÿch autorov nátlaku.

Predsudky vznikajú róznorodo, najmá sociálnym uéením. Casto sa Siria skôr odovzdávaním informácií nez priamym osobnÿm kontaktom s mensinovou skupinou. Pri ich koreñoch neraz stoja aj politické a ekonomické autority. Napríklad nedostatok pracovnÿch miest alebo finanénÿch zdrojov móze motivovat' váéSinové obyvatel'stvo k diskriminácii mensinovÿch skupín. Nárast kubánskej komunity v USA postupne vyvolával na území juznej Floridy záporné postoje voéi nej. Zistilo sa, ze postupnÿ rast poétu emigrantov zvySoval ich motiváciu k uéeniu úradného jazyka. ZvySovanie jazykovej kvalifikácie ulahéovalo vzdelávanie komunity a tÿm aj zdokonal'ovanie kognitívnych schopností, éo im umozñovalo vÿraznejsie uplatnenie na pracovnom trhu. Súéasne vSak postupne dochádzalo aj ku konfliktom medzi skupinami - zvysujúca sa konkurencia vytvárala negatívne postoje ku Kubáncom medzi sociálne slabsími bielymi i farebnÿmi obyvatel'mi Floridy (Ruisel, 2004).

PRESVEDCENIE O SPRAVODLIVOM SVETE

Problémom, ktorÿ uz po tisícroéia trápi ludí bez ohl'adu na ich vzdelanie, póvod alebo kultúrnu príslusnosf, je rozdelenie strát a ziskov (alebo príjmov a vÿdavkov) medzi élenov uréitej skupiny (bez ohl'adu na to, éi ide o malé skupiny, ako Skolská trieda, pracovnÿ tím, bojová jednotka, prípadne sportové druzstvo, ale aj vel'ké skupiny, ako sú národy alebo mensiny), prípadne aj hl'adanie príéin, ovplyvñujúcich hranice spravodlivého alebo nespravodlivého rozlozenia odmien a trestov.

Sociálne správanie jednotlivcov i skupín je vÿznamne podmienené ich vseobecnÿm chápaním spravodlivosti - vrátane imperatívu solidárne sa délit' s ostatnÿmi élenmi skupiny a tÿm im pomôct', primeraného rozlozenia zodpovednosti a odmien na jednotlivÿch élenov, prezívania spokojnosti so zamestnanim, vnimania inÿch ako làskavÿch a zodpovednÿch partnerov, ale aj rozhodnutia poskytovaf dobrovol'nícke sluzby pri naprávaní dôsledkov sociâlnej nespravodlivosti. Morálne úsudky a vÿber zvolenÿch závázkov sú ovplyvnené jednotlivcovou definíciou a subjektívnym vnímaním spravodlivosti a nespravodlivosti. Pochopitel'ne sa predpokladá, ze tieto vzt'ahy by mali fungovaf pre celé sociálne skupiny. V kazdodennom zivote pritom nie je dôlezité ani tak dosiahnutie úplnej spravodlivosti alebo rovnováhy medzi ziskami a stratami, ale skôr dodrziavanie tÿchto vzt'ahov aj s okolím. Tieto premenné, ktoré sú vÿznamnou súéast'ou prezívania, sa môzu staf vd'aénou témou pre tvorcov sprisahaneckÿch teórií. Nepochybne, snaha zaistit' vlastnú hodnovernost' proklamovanÿm úsilím o zaistenie spravodlivosti je silne motivujúcim cinitelbm pre akceptovanie tÿchto teórií.

Ako reagujú ludia, ak sú presvedóení, ze sa im nedostalo spravodlivosti? Najdastejsie prezívaním tenzie, negatívnych emócií (hnev, agresivita, frustrácia), ako aj odmietaním alebo zhorsovaním sociálnych kontaktov. Prípadne sa môzu pokúsit' aj o urdité sociálne stratégie. Niektoré z nich sú pozitívne a objektívne, iné nerealistické, ale relatívne neskodné, avsak pósobia medzi nimi aj nezodpovedné a skodlivé.

Z hl'adiska reálneho správania je nesporné, ze vácsina ludí má vybudovanú urcitú vnútornú átruktúru subjektívnych presveddeni (alebo schém) o spravodlivom svete. Práve tieto presveddenia sa môzu stat' zdrojom sprisahaneckÿch teórií. Vo vseobecnosti platí, ze prezívanie subjektívnej nespravodlivosti, ktorú nedokázu jednotlivci napravit', ohrozuje ich presveddenie, ze nevinnÿ dlovek sa bez vlastnej viny nemóze stat' obet'ou nespravodlivosti. Preto sa neraz predpokladá, ze obet' si tentó stav zavinila sama. Sociálne dósledky úsilia o znovunastolenie spravodlivosti zlahcovaním obete môzu byt' d'alekosiahle. Nielenze jej nikto nepomôze, ale dôsledkom stereotypu, podía ktorého dobrí obcania sa snazia udrzat' si svoje presveddenie o spravodlivom svete, je, ze osud obete zlahcujú a bagatelizujú. Aj preto mnohé predsudky a xenofóbie môzu byt' zaprídinené intenzívnou potrebou ospravedlñovat' existujúce nespravodlivosti. Smutnú kapitolu tragického pôsobenia predsudkov na tvorbu sprisahaneckÿch teórií predstavuje osud carodejníc.

Podía zachovanÿch právnych záznamov sa medzi carodejnicami nachádzali najmä chudobné zeny (Ruickbie, 2004). Preto aj vtedajsie autority zdanlivo logicky argumentovali, ze zeny sú od prírody náchylnejsie k pokuseniam satana a ked'ze sú chudobné, snazia sa za kazdú cenu zbohatnút'. Tentó mechanizmus pôsobil skutodne diabolsky: domnelé obete carodejníc, ktoré s nimi obvykle zili v spolocnej komunite, si nikdy neboli isté, di tiez nebudú obvinené z carodejníctva. Preto sa o to aktívnejsie zúdastñovali prenasledovania a horlivo sveddili proti bÿvalÿm známym alebo príbuznÿm. Zial', podobné logické nezmysly bÿvajù vÿznamnou súdast'ou sprisahaneckÿch teórií aj v súcasnosti. Od honby na carodejnice je casto len malÿ krok k sikanovaniu neprispôsobivÿch a politicky nespol'ahlivÿch obdanov.

Skupinová dynamika

V modernej spolocnosti prakticky kazdÿ jej cien patrí do urcitej sociálnej skupiny. Kritériá zarad'ovania do skupín sú róznorodé. Napríklad profesijné, záujmové i politické, ale aj kultúrne a nábozenské. Pri tvorbe sprisahaneckÿch teórií je potrebné brat' do úvahy, ze ludia ich akceptujú z róznych prícin. Napríklad súhlasia s vytÿcenou ideologickou orientáciou, sympatizujú so skupinovÿmi aktivitami, ale niekedy sa pokladajú aj za nositel'ov jedinedného poznania. Príklon k skupine bÿva neraz spojenÿ s urditÿmi vÿhodami.

Preto nie div, ze o mnohÿch zàvaznÿch rozhodnutiach vÿrazne ovplyvñujúcich kazdodennÿ zivot i smerovanie do budúcnosti sa rozhoduje v skupinovÿch podmienkach. Moderná spolodnost' je tak róznorodá, ze ani silní individualisti (diktátori, politici alebo séfovia vel'kÿch korporácií) nemôzu ignorovat' skupinové vÿzvy. Pri vytváraní sprisahaneckÿch teórií je úcelné uvazovat' o dôlezitosti skupinového riesenia problému, najmä vzhl'adom na dva vÿrazné sociálne procesy: skupinovú polarizáciu a skupinové myslenie.

Pri skupinovej polarizácii sa predpokladá, ze - na rozdiel od jednotlivcov - je uvázlivejâie a menej extrémne, a preto sa pravdepodobnejâie vyhne zàvaznÿm omylom. Dochádza vsak k tomu vzdy? Zdá sa, ze odpoved' na túto otázku do znacnej miery zàvisi od vÿchodiskovÿch pozícií. Neraz sa stáva, ze po spolocnej skupinovej diskusii o uréitÿch problémoch sa zvÿsia extrémne pozície. Ak je skupina na poéiatku svojho pôsobenia vseobecne konzervatívna, jej koneéné názory alebo postoje sú po diskusiách obvykle este konzervativnejsie. Tieto trendy sa vÿrazne uplatñujú nielen pri celospoloéenskÿch diskusiách o aktuâlnych problémoch, ale aj pri vytváraní sprisahaneckÿch teórií. Ich autori sa snazia o formovanie stereotypov najmä u ludí s podobnou hodnotovou orientáciou.

Preéo k skupinovej polarizácii vlastne dochádza? Jednou z mozností je, ze jednotlivci prit'ahovaní k skupine, ktori sa usilujú o ziskanie skupinovej akceptácie, sú motivovani, aby ich pokladali za nositel'ov postojov, aké skupina prijíma kladne. Ako d'alsi faktor môze pôsobit' fakt, ze v skupinovÿch diskusiách sa ludia dozvedajú argumenty, ktoré predtÿm nebrali do ùvahy. Preto dodatoéné dôkazy, ktoré podporujù vÿchodiskové tendencie, zdanlivo posilñujú extrémnejsie presvedéenia.

Daláí vÿznamnÿ sociâlny procès poskytuje skupinové myslenie, o ktorom nepochybne uvazujú aj tvorcovia sprisahaneckÿch teórií. Preto mozno upozornit' na viaceré detaily tohto procesu, na ktoré upozornil americkÿ sociâlny psychológ I. Janis (1983). Ako je známe, roku 1961 doálo k invázii kubánskych emigrantov a ich americkÿch spojencov v tzv. Zátoke svíñ. V Zátoke ich oéakávali kubánski vojaci a pripravili im zahanbujúcu porázku. Podia I. Janisa sa jeden z poradcov J. F. Kennedyho neskôr s ùdivom pÿtal, ako mohli súhlasit' s takÿm hlúpym plánom. Podobné logické zlyhania prejavili aj piati muzi, ktori sa roku 1972 vo Washingtone vlámali do centra Demokratickej strany v komplexe budov zvanÿch Watergate. Následné vysetrovanie vyvolalo lavínu obvinení, ktoré sa skonéili odstúpením vtedajâieho amerického prezidenta Richarda Nixona.

I. Janis (1983) konstatoval, ze negatívne formy skupinového myslenia vznikajú najmä za stresujúcich podmienok v obzvlást' sùdrznÿch skupinách, vyzadujúcich súhlasné postoje, priéom élenovia skupiny dobrovol'ne regulujú svoje kritické myslenie. Preto sú viac pripravení plne akceptovat' lubovol'nÿ návrh prednesenÿ vodcom alebo vâésinou élenov skupiny. V snahe zostat' lojálnymi, drzia sa línie, ku ktorej programovo smerujú, dokonca aj v prípade, ak je evidentné, ze ich éinnost' nie je úspeSná a vyskytujú sa aj iné alternatívy. Jednotlivca, ktorÿ spochybní smerovanie skupiny, ostatní nabádajú k skupinovej lojalite. Myslienkoví cenzori chránia ostatnÿch pred informáciami, ktoré by mohli ohrozit' ich konformitu a sebavedomie. Preto v skupine dochádza k ilúzii jednomysel'nosti. Extrémna konformita môze viest' az k vymÿvaniu mozgu a deindividuácii. Symptómami skupinového myslenia sú obvykle 1. ilúzie nezranitel'nosti, 2. kolektívna racionalizácia, 3. presvedéenie o vrodenej nadradenosti, 4. stereotypy o svete mimo skupiny, 5. priamy tlak na nesúhlasiacich, 6. sebacenzúra a 7. ilúzia jednoty. Tieto trendy sa prejavujú aj pri vytváraní sprisahaneckÿch teórií. Ich autori napríklad siahajú ku kolektívnej racionalizácii, prezívajú morálnu nadradenost', vÿrazne racionalizujú svoje aktivity a snazia sa o bezpodmieneénú akceptáciu vyvolenÿch jednotlivcov, vÿrazne sa lísiacich od zdanlivo neinformovanÿch súéasníkov.

ZAVER

Ako vyplÿva z predchádzajúceho textu, vâésina kognitívnych omylov vzniká v rámci deduktívneho myslenia. Vseobecne sa akceptuje, ze dedukcie zohrávajú pri myslení klucovú úlohu. Umozñujú formulovanie plánov a hodnotenie cinnosti, uvedomenie si dôsledkov, predpokladova hypotéz, interpretáciu instrukcií, pravidiel a vseobecnÿch princípov, hladanie argumentov, hodnotenie poznatkov, rozhodovanie medzi konkurencnÿmi teóriami a riesenie problémov. Svet bez dedukcií by bol svetom bez vedy, technológií, zákonov, sociálnych konvencií a kultúry. Kazdá nárocnejsia diskusia vyzaduje akceptáciu argumentov. Ako zdórazñujú P. N. Johnson-Laird a R. M. J. Byrne (1991), cast' odborníkov vÿskyt logickÿch chÿb spochybñuje, pretoze dedukcie sú zalozené na univerzálnych princípoch aplikovatel'nÿch na l'ubovol'né obsahy a kazdÿ si môze tieto princípy spol'ahlivo nacviéit'. Nemozno v§ak prehliadnut', ze bezní pozorovatelia jednotlivé premisy neraz zabúdajú alebo ich nepresne interpretujú. Preto aj informácie spracovávajú a podávajú skreslene.

Zákony logiky zdanlivo poskytujú iba málo prílezitostí na analÿzy zlyhania l'udského myslenia a pósobenia kognitívnych omylov. Avsak cloveka nemozno pokladat' len za racionálnu bytost'. Neraz sa usiluje dosiahnut' aj cíele, ktoré zdanlivo presahujú jeho moznosti alebo sa správa spôsobom, ktorÿ éasto neslúzi jeho záujmom. To véak neznamená, ze nie je schopnÿ racionálne mysliet', hoci jeho správanie tomu vzdy nenasvedcuje. Aj podía P. N. Johnsona-Lairda a R. M. J. Byrna (1991) sú ludia principiálne racionálni, avéak v praxi sa éasto mÿlia. Vyslovujú validné dedukcie a zvâééa sa nimi aj riadia. Avsak za uréitÿch okolností sa nechávajú regulovat' aj dedukciami vo forme heuristík, ktorÿch platnosf môze byf znaéne obmedzená. Preto tito bádatelia vâéSinu kognitívnych omylov pripisujú najmä deduktívnemu usudzovaniu. Deduktívne usudzovanie je postup, pri ktorom sa z prends prostredníctvom uréitÿch pravidiel dospieva k novému tvrdeniu, tzv. záveru alebo dôsledku. Predstavuje prechod od váeobecného k zvláétnemu.

Na druhej strane, skresl'ovanie reality, vedúce ku kognitívnym omylom, éasto vyplÿva z nedostatoéného pochopenia premís alebo z ich zabúdania. Eudia sa vsak nielen dopúét'ajú logickÿch chÿb, ale dokonca sú pripravení ich priznávat', éize prejavujú uréitú meta-dedukénú intuíciu. Niekedy formulujú vlastné princípy usudzovania a tie sa tiez tÿkajù dedukcií v meta-dedukénom chápaní, éo môze viesf k vÿraznejsej sebareflexii omylov v racionálnom myslení. Meta-dedukcia zohrala rozhodujúcu úlohu aj pri formovaní logiky ako vednej disciplíny (Ruisel, 2014).

Odhal'ovanie príéin kognitívnych omylov môze tiez prispievaf k optimalizácii myslienkovÿch operácií. Vÿznamnù úlohu v tomto ohl'ade zohrávajú vlastnosti osobnosti, motivácia, sociálne tlaky, vÿchova, skupinové myslenie, prípadne postoje a hodnotová orientácia. Preto stúdium tÿchto omylov môze poskytovat' platné informácie o moznÿch skresleniach racionálneho aj iracionálneho myslenia. D. Perkins a R. Simmons (1988) sa zamerali na typické omyly, ktorÿch sa obvykle dopúst'ajú autori sprisahaneckÿch teórií:

- pri hodnotení podía obsahu formulujú naivné, nediferencované alebo bezvÿznamné vÿroky, odmietajú nielen hlbsie overovanie ponùkanÿch záverov, ale aj prípadné odhal'ovanie ich nespol'ahlivosti,

- podía formy riesenia problémov presadzujú také mentálne stratégie, ako je metóda pokusu a omylu, ale aj perseverácie, hádanie, stereotypné odpovede a podobne,

- dospievajú k mylnému poznávaniu, popretkávanému s intuitívnymi úvahami, ktoré éasto maskujú ziaduce, ale nie skutoéné postoje, prípadne zásadne odmietajú nielen alternatívy, ale aj osvedéené pravidlá platné pre uréité oblasti poznania,

- véeobecne prejavujú nedostatoénú motiváciu k detailnejâiemu skúmaniu uréitÿch poznatkovÿch oblastí; dominujú povrchné, jednoznacné a zjednodusené závery. Odmietajú predstavu, ze priebeh uréitého javu alebo situácie môze mat' aj hlbsie príéiny, nez predpokladajú vonkajáí pozorovatelia,

- éasto pouzívajú verbálne techniky, ako sú napr. naivné a ritualizované pojmy.

Medzi kl'úéové aspekty vÿskumu sprisahaneckÿch teórií patria úvahy o torn, preéo im ludia vlastne vería. Pravdepodobne preto, ze získavajú ilúziu o moznosti uréitej regulácie posudzovanÿch udalostí. Je vseobecne známe, ze sa vyhybajú náhodnosti a nejednoznaénosti, obávajú sa neoéakávanych udalostí, ktoré rnózu ohrozit' ich zivoty, prípadne sprisahanecké teórie akceptujú v snahe eliminovat' svoju úzkost'. Preto im imponuje, ak virtuálne odhalia domnelÿch vinníkov náhodnych udalostí. Avsak kl'úéovú úlohu pri orientácii k sprisahaneckym teóriám nezohráva len motivácia, ale aj tolerancia k psychologickej odlisnosti medzi jednotlivcami v závislosti od typu myslenia a spósobu argumentácie zalozenej na akceptácii dókazov. Sprisahanecké teórie byvajú imúnne voéi dókazom a kognitívne menej nároénym posudzovatel'om poskytujú hlavné argumenty pre zdôvodnenie svojej existencie. Neraz apelujú na pósobenie zdravého rozumu. Preto, ak niekto odmieta dókazy alebo ich upravuje tak, aby potvrdzovali len preferovanú teóriu, bude pravdepodobne inklinovat' ku konspiraénÿm teoretikom. Niekedy mozno hovorit' o sebestaénej podstate usudzovania. Preto vÿskyt novÿch dókazov zdanlivo potvrdzujúcich sprisahanie obvykle rozsiruje póvodné teórie.

Je pozoruhodné, ze fixácia ludí na sprisahanecké teórie nie je funkciou inteligencie. Vela ich vyznávaéov je dostatoéne vzdelanÿch a bystrÿch, s kvalitnÿmi rozhodovacími procesmi. Aváak akceptácia teórií závisí skôr od osobnostnÿch a kognitívnych premennÿch, ako je uz spomínaná potreba hl'adat' vysvetlenie a motivácia podiel'at' sa na regulácii udalosti, ale aj od inÿch podnetov, ako je chronická frustrácia, pocit vylúéenia zo spoloénosti, sklamanie z vÿkonovÿch zlyhaní alebo aj nedostatoéná pracovná vÿkonnost'. V súéasnom období masovej neurotizácie a neistoty spoloénosti by bolo naivné oéakávat', ze sprisahanecké teórie sa vytratia zo spoloéenského vedomia. Na druhej strane, ich pósobenie by sa mohlo zoslabit', ak by sa zvÿâila serióznost' informácií, ktoré poskytujú politické institúcie a médiá.

V kazdom prípade sprisahanecké teórie avizujú nenaplnenie uréitÿch sociálnych potrieb. A nemusia sa tÿkat' len ludí s poruchami osobnosti, pósobiacich na okraji spoloénosti. Ak ich v róznych sociálnych situáciách akceptuje takmer polovina populácie, nemozno hovorit' len o marginálnych jednotlivcoch, ale aj o vÿznamnej éasti spoloénosti, ktorá nie je spokojná so saturáciou svojich mentálnych potrieb. A preto, ak túto potrebu nezabezpeéujú oficiálne informácie, malo by sa im dostat' takÿch doplñujúcich poznatkov, ktoré ich zvedavost' uspokoja.

References

LITERATURA

Bacon, F. (1620/1974). Nové organon. Praha: Svoboda.

Barkun, M. (2003). A culture of conspiracy: Apocalyptic visions in contemporary America. Berkeley: University of California Press.

Barruel, P. (1798/1973). Mémoires pour servir á l'histoire du jacobinisme. Chire'- en -Montreuil: Diffusion de la Pensée Française.

Bartlett, F. (1932/1995). Thinking. London: Allen and Uwin.

Bruner, J., (2003). Making stories: Law, Lite- rature, Life. Cambridge: Harvard University Press.

Festinger, L. (1957). A theory of cognitive dissonance. Stanford: Stanford University Press

Furnham, A. (1983). The psychology of common sense. In: J. Siegfried (Ed.), The status of common sense in psychology. Norwood: Ablex.

Gilovich, T. (1991). How do we know what isn't so: The fallibility of human reasoning in everyday life. New York: Free Press.

Janis, I. (1983). Groupthink: psychological studies of policy decisions and fiascoes. Boston: Houghton Mifflin.

Johnson-Laird, P. N., Byrne, R. M. J. (1991). Deduction. Hove: Erlbaum.

Kordáóová, J. (2014). Schémy y l'udskom pozndvani. Bratislava: ÚEPs SAV.

Kozielecki, J. (1992). Podejmowanie decyzji. In: T. Tomaszewski (Ed.), Psychologia ogólna. Warszawa: PWN.

Merton, R. K. (1948). Self-fulfilling prophecy. In: Antioch Review, 8, 193-210.

Perkins, D. N., Simmons, R. (1988). Pattern of misunderstanding: An integrative model of science, math and programming. In: Review of Educational Research, 58, 303-325.

Pipes, D. (1997). Conspiracy: How the paranoid style flourishes and where it comes from. New York: The Free Press.

Popper, K. (2013). All life is problem solving. New York: Routledge.

Ruickbie, L. (2004). Witchcraft out of the shadows: a history. London: Robert Hale.

Ruisel, I. (2004). Inteligencia a myslenie. Bratislava: Ikar.

Ruisel, I. (2014). Psychológia myslenia. Nitra: UKF FSVaZ.

Sica, A. (2005). Social thought: From the enlightenment to the present. Boston: Pearson Education.

Stejskal, Z. (1982). Prameny zivota. Praha: Vysehrad.