SOCIÁLNE A PSYCHOLOGICKÉ ASPEKTY KOOPERÁCIE V AGRÁRNYCH SPOLOCENSTVÁCH VO VOJVODINE (SRBSKO)

Abstract

The study focuses on issues of cooperation and reciprocity in the theoretical context, designated as mutualist approach. This approach is confronted with altruistic models of cooperation. The study is based on my own long-term field research of cooperation during field works by farmers in Serbia. On the basis of the description of the origin, the process and the end of costly forms of cooperation, I sought to describe the social and psychological factors that are important for stable cooperation. In this context, emphasis is placed on the evolved sense for fairness and sensitivity to moral reputation and its evaluative and communication aspects which disseminate and stabilise the social norms of cooperation. Attention is also paid to conflicts of interest that motivated farmers to misuse cooperation, and to an analysis of the ways of resolving potential disputes. The results of the study show the sensitivity of peasants to the proportionality of their contribution and the benefits obtained from cooperation, including expectations regarding proportionality between their rights and obligations. When these expectations were not met, their cooperation ended. Due to the threat of open conflicts, they preferred less costly, symbolic sanctions or their institutional coverage. The key to stable cooperation seems to be the sticking to mutual benefits and mutual respect for farmers' interests. Moreover, the mutualistic approach can also be used to describe many cases of altruistic help, which, however, does not exclude sincere willingness and an effort to help without claiming any reward.

Headnote

The study focuses on issues of cooperation and reciprocity in the theoretical context, designated as mutualist approach. This approach is confronted with altruistic models of cooperation. The study is based on my own long-term field research of cooperation during field works by farmers in Serbia. On the basis of the description of the origin, the process and the end of costly forms of cooperation, I sought to describe the social and psychological factors that are important for stable cooperation. In this context, emphasis is placed on the evolved sense for fairness and sensitivity to moral reputation and its evaluative and communication aspects which disseminate and stabilise the social norms of cooperation. Attention is also paid to conflicts of interest that motivated farmers to misuse cooperation, and to an analysis of the ways of resolving potential disputes. The results of the study show the sensitivity of peasants to the proportionality of their contribution and the benefits obtained from cooperation, including expectations regarding proportionality between their rights and obligations. When these expectations were not met, their cooperation ended. Due to the threat of open conflicts, they preferred less costly, symbolic sanctions or their institutional coverage. The key to stable cooperation seems to be the sticking to mutual benefits and mutual respect for farmers' interests. Moreover, the mutualistic approach can also be used to describe many cases of altruistic help, which, however, does not exclude sincere willingness and an effort to help without claiming any reward.

Key words: cooperation, mutualism, altruism, reciprocity, conflicts of interest, fairness, reputation, Serbia, Vojvodina

Klúcové slová: spolupráca, mutualizmus, altruizmus, reciprocita, konflikty záujmov, férovost, reputácia, Srbsko, Vojvodina

1. Ú VO D

Problematika prosociálnosti sa v súcasnosti tesí velkej oblube medzi behaviorálnymi ekonómami a psychológmi, s cielom popísat adekvátny model socio-kultúrnych a predovsetkým psychologických mechanizmov prosociálneho správania. Domi- nantnými sú predovsetkým altruistické modely prosociálnosti, dávajúce do popredia nase dispozície/preferencie a normy zdôraznujúce obetovanie osobného prospechu ci znásanie nákladov pomoci v prospech druhých bez priameho prospechu (Sober & Wilson, 1999; Gintis, Bowles, Boyd, & Fehr, 2003).

Mojím cielom v tomto clánku je na základe kritickej analýzy behaviorálnych experimentov a vlastného terénneho výskumu spolupráce medzi farmármi v Srbsku poukázat na viaceré problémy altruistických modelov (predovsetkým teórie silnej reciprocity) a poskytnút komplexnejsí popis takýchto mechanizmov. Problematiku prosociálnosti zasadzujem do problematiky reciprocity, presnejsie charakterizovanej ako podmienená spolupráca. Opieram sa pritom o koncepciu mutualistického prístupu k spolupráci a morálke (Baumard, André & Sperber, 2013).

Antropologický výskum spolupráce medzi farmármi pri polných prácach pritom prinása niekolko výhod oproti kontrolovaným experimentom v laboratóriu alebo aj v teréne, pretoze poskytuje moznost popísat skutocne nákladnú výpomoc v prirodzených podmienkach, jej dynamiku a zasadenie v danom socio-kultúrnom a historickom kontexte (vysoká externá validita a jasnejsia interpretácia správania). Navyse charakter agrárneho dedinského prostredia vytváral vhodné podmienky pre silnejsiu vzájomnú závislost a podnecuje k castým nákladným formám vzájomnej výpomoci a dlhodobej spolupráci (Kandert, 1969, 2004; Komorovská, 1973; Pranda, 1986; Skovierová, 1993; Svecová, 1985). Na druhej strane vsak nemozno automaticky predpokladat, ze samotný kontext dedinského rolníckeho prostredia povedie vzdy a vsade k vysokej miere spolupráce a ochote vypomáhat si, ako to jasne demonstroval Banfield (1958) na príklade obce z juzného Talianska, kde poukázal na celkový morálny úpadok tamojsieho spolocenstva charakterizovaný vysokou mierou neochoty vypomôct, vzájomnej nedôvery a podozrievania z obohacovania sa ci zneuzívania svojho postavenia medzi sedliakmi.

1.1. Teória silnej rec iprocit y

Predovsetkým v ekonomických disciplínach dlhodobo dominoval model ludského správania, zalozený na primárnej úlohe sebazáujmu - oznacovaný ako model racionálneho aktéra (tzv. axióma o ocakávanom úzitku) -, a významne súvisel s rozvojom teórie hier. Novodobé behaviorálno-ekonomické výskumy sociálnych dilem (predovsetkým hra na diktátora, hra na ultimátum a hry s verejnými statkami) vsak ukázali, ze ludia po celom svete (nielen vysokoskoláci) sú ochotní sa v situácii anonymity podelit, prípadne za cenu osobnej straty spôsobit tým, co nespolupracujú, financnú ujmu a tak prejavit prosociálne preferencie (Henrich et al., 2005). Kánonický model racionálnych ekonomických teórií o správaní cloveka teda nemá podporu v ziadnej z doposial skúmaných spolocností. Výsledky týchto stúdií následne viedli k vytvoreniu významného modelu spolupráce zalozenom na tzv. silnej reciprocite, kde je altruistické trestanie klúcovým faktorom pre dodrziavanie noriem spolupráce (Fehr & Gächter, 2002; Gintis et al., 2003). Model silnej reciprocity totiz predpokladá u kazdého z nás ochotu trestat tých, co porusujú normy, aj za cenu straty osobných materiálnych výhod. Takto sa môze spolupráca udrzat aj v jednorazových interakciách vo velkých skupinách, ked je sanca opätovnej interakcie velmi malá a interakcie s cudzincami bezné (Gintis & Fehr, 2012).

Model silnej reciprocity je vsak zalozený výhradne na laboratórnych, prípadne terénnych experimentoch, ktorým chýba externá validita (Winking & Mizer, 2013) a ich interpretácia v zmysle prejavených stabilných prosociálnych preferencií je sporná (Hulín, 2014). Dizajn týchto "hier" je totiz velmi limitujúci a interpretacne velmi nejednoznacný (Baumard & Sperber, 2010; Baumard, 2010). Hráci môzu narábat s darovanými peniazmi od experimentátora iba obmedzeným spôsobom a povaha nadobudnutých penazí poskytuje velmi siroký priestor pre interpretovanie si ich vlastníctva, ktoré sa môze výrazne lísit od toho, ako si to interpretuje experimentátor (Baumard & Sperber, 2010; Lesorogol, 2007). Dalsím problémom týchto hier je ich predpokladaná anonymita voci spoluhrácom ci jednorazovost danej interakcie, co opät prinása interpretacné problémy. Podobne aj v hrách umoznujúcich financné potrestanie nespolupracujúcich nemá takáto forma trestu priamu obdobu v prirodzených sociálnych interakciách a nemoznost ci hrozba pomsty v hrách sa podstatne odchyluje od ich skutocného zivota (Guala, 2012). Stúdie lovcov a zberacov ako aj výskumy spravovania verejných statkov ukazujú (Mead, 1937; Hoebel, 1954; Führer-Haimendorf, 1967; Marlowe, 2009; Baumard, 2011; Ostrom, 1990; Wiessner, 2005), ze absencia centrálnej autority a vysoká mobilita nevedú k mechanizmom zalozeným na altruistickom trestaní, ale k menej nákladným, symbolickým a odstupnovaným koordinovaným sankciám (posmech, klebetenie, ignorovanie, vylúcenie) a násilné tresty ci pomsty nevedú k harmónii, ale k cyklom pomst a zhorseniu vztahov.

Ak je vsak hrácom poskytnutý sirsí priestor pre narábanie s peniazmi, prípadne ak majú moznost si peniaze vopred zarobit (a tak sa vnímanie vlastníctva spresnuje), menia sa ocakávania prijímajúceho a darujúceho a systematicky sa mení aj ich správanie - v rozpore s predpokladmi o stabilných sociálnych preferenciách hrácov (List, 2007). Navyse sa ukazuje, ze správanie v hrách sa výrazne lísi nielen medzi jednotlivými kultúrami, ale velká rôznorodost bola zistená aj v rámci tej istej kultúry (medzi susednými skupinami toho istého kultúrneho spolocenstva) (Gurven, Zanolini & Schniter, 2008) a tak zistená súvislost medzi mierou prosociálnosti v hre a úrovnou trhovej integrácie a závislosti od spolupráce s nepríbuznými v danej kultúre (Henrich et al., 2005) neumoznuje dostatocný vhlad do príslusných mechanizmov.

Napriek mnozstvu casu, znacného úsilia a obrovského mnozstva penazí, ktoré boli investované do výskumu sociálnych dilem v kontrolovaných podmienkach, sme stále nedospeli k uspokojivému modelu spolupráce.

1.2. Mutualistic ký prístup k spolupráci

Kedze mojím sirsím teoretickým rámcom je tzv. mutualistický prístup k spolupráci, v krátkosti prestavím jeho hlavné princípy. Ide o evolucno-psychologický prístup, ktorý u ludí predpokladá evolucne vyvinutý zmysel pre férovost (intuitívny psychologický mechanizmus hodnotiaci proporcnost nákladov a spolocne vytvorených benefitov, vrátane motivácie respektovat a ocakávat respekt na podieloch zo spolocne vytvorených benefitov), ktorý mal jedincom v konecnom dôsledku zabezpecit dobrú morálnu reputáciu a zúrocit výhody spolupráce (napr. aj vyhnutím sa prílisnému vykoristovaniu) (Baumard, André & Sperber, 2013; Sperber & Baumard, 2012). Predpokladom pre evolucný základ férovosti boli podmienky, ked mali jedinci jednak moznost vyberat si, a zároven boli vyberaní do rôznych kooperacných cinností (lov, zber, ochrana, budovanie obydlia, nástrojov atd.). Ak boli nespokojní s partnerom, s ktorým spolupracovali, mali moznost sa spojit so spolahlivejsím partnerom bez potreby nákladného trestania. V takomto prostredí bolo výhodnou stratégiou zdielat náklady a úzitky spolupráce spravodlivo. Tých, co poskytovali menej ako ostatní (sebeckí je- dinci ci podvodníci), zo spolupráce postupne vynechávali a naopak tých, co poskytovali viac (altruistickí jedinci), ostatní vyuzívali.

Základná crta vzájomnej prospesnosti (mutualizmu) je charakteristická pre mnohé teórie reciprocity (Mauss, 1966; Lévi-Strauss, 1969; Leach, 1982; Sahlins, 1965; Trivers, 1971). V predstavenom mutualistickom prístupe je vsak mozné dosiahnut vzájomnú prospesnost aj oneskorene a nemusí mat cisto materiálny charakter (reputácia, status a pod.). Takto môze aj na prvý pohlad nákladná altruistická pomoc z dlhodobejsieho hladiska priniest poskytovatelovi výhody, cím sa stáva mutualistickou. Neevolucné prístupy k reciprocite navyse nie sú viazané na odlísenie funkcie (zabezpecenie si morálnej reputácie) a mechanizmu (hodnotenie a respektovanie férovosti) a blizsí súvis reputácie a morálneho správania nie je pre ne podstatný. Klasické evolucné teórie reciprocity (Trivers, 1971) sú zas zalozené na mechanizmoch kontrolovania partnerov spolupráce (ako zabránit ich podvádzaniu), ktoré sú výrazne ovplyvnené mocenskou nerovnováhou ci vyjednávacou silou niektorej zo strán spolupráce - a tak sú akceptovatelné aj nerovné ci disproporcné distribúcie výhod zo spolupráce, co vsak nepozorujeme na úrovni psychologického prezívania. Nie sú teda dostatocne schopné vysvetlit preferenciu férovosti pri spolupráci.

2. KONTEXT SPOLUPRÁC E ME DZI SRBSKÝMI FARMÁRMI

Kedze sa moja práca zaoberá spoluprácou farmárov vo Vojvodine v Srbsku, aspon v strucnosti popísem socio-kultúrny a historický kontext, ktorý ju podmienoval. Skúmaná oblast predstavovala rolnícke prostredie so zmiesaným slovensko-srbským obyvatelstvom. Historicky je dôlezité poznamenat, ze mnou skúmaná oblast bola zalozená prestahovaním 300 slovenských a srbských rodín pocas tereziánsko-jozefínskej kolonizácie medzi rokmi 1760 - 1790.

Kultúrny vývin usídlených v osade bol velmi podobný s vývinom na pôvodnom území, z ktorého Slováci migrovali, a súvisel s utváraním relatívne etnicky a kultúrne homogénnych a kompaktných osád, typických svojou sociálnou i hospodárskou uzavretostou a konzervatívnostou, podporenou evanjelickou vieroukou (Botík, 2007). To sa prejavovalo budovaním samostatných skôl, kostolov, zakladaním kultúrnych spolkov, záujmových zdruzení ci prísnej regulácie uzatvárania sobásov v rámci vlastnej etnickej skupiny. Potreba vzájomného dorozumievania sa v etnicky zmiesanom spolocenstve vsak viedla k tomu, ze sa dvojjazycnost stala pre vzájomné spoluzitie nevyhnutnostou (Botík, 1988). K väcsiemu prelínaniu a spájaniu sa kultúrnych institúcií, ale aj uvolnovaniu striktného dodrziavania medziskupinových sociálnych noriem (predovsetkým svadieb) dochádza po 2. svetovej vojne a dnes uz nepredstavuje príslusnost k etnickej skupine prakticky ziadnu bariéru pre interakciu v akejkolvek sfére zivota. Na druhej strane, ani v minulosti nebola prílis striktne regulovaná výpomoc pri polných prácach s clenmi inej etnickej skupiny (na rozdiel od sobásov), hoci si aj väcsmi vypomáhali clenovia tej istej etnickej skupiny (prirodzene boli napr. castejsie medzi susedmi a pod.) (Vlajinac, 1927). Odlisná etnická príslusnost a nábozenské predstavy clenov spolocenstva nezohrávali takú dôlezitú úlohu (resp. ich vplyv nebol dostatocne zretelný), ze by popísané princípy spolupráce neplatili pre obe skupiny v rovnakej miere.

Vojvodina, ako nízina s rozsiahlymi úrodnými pôdami, bola prostredím vhodným pre polnohospodárstvo (pestujú sa tu predovsetkým obilniny), co sa odrázalo aj na sociálnom zlození obyvatelstva. Socialistické státne zriadenie po 2. svetovej vojne vo velkej miere podporovalo formy súkromného vlastníctva (pocas Titovho rezimu az dodnes bolo v skúmanej oblasti v súkromnom vlastníctve 75-82% pôdy). Na vidieku tradicne tvorili a dodnes tvoria v skúmanej lokalite ekonomicky aktívne obyvatelstvo prevazne muzi pracujúci v polnohospodárstve (v skúmanej oblasti to bolo 78% v r. 1971, 53% v r. 2002), zatial co zeny sa starajú o domácnost (narastá vsak pocet penzistov, v skúmanej oblasti to bol nárast z 5% v r. 1971 na 23% v r. 2002), pricom väcsina obyvatelov mala ukoncené iba základné vzdelanie (podiel stredoskolákov sa ale postupne zvysuje). Dôlezitým legislatívnym opatrením, ktoré v podstatnej miere regulovalo relatívne rovnomerné vlastníctvo pôdy, bol zákon umoznujúci vlastníctvo maximálne 10 ha pôdy pocas celej éry Titovho rezimu (v skúmanej oblasti to bolo v r. 1971 - 29 % vlastnilo pôdu od 5 do 10 ha, 24% od 3 do 5 ha, 28% od 1 do 3 ha a 19% vlastnilo pôdu do 1 ha). Po zrusení tohto zákona dochádza k coraz väcsím ekonomickým nerovnostiam a velké plochy pôdy (desiatky az stovky hektárov) dnes vlastní malý pocet ludí (v skúmanej oblasti v r. 2013 az 82% vlastnilo menej ako 1 ha pôdy, 6% vlastnilo od 1 do 3 ha a 6% vlastnilo od 3 do 10 ha). Zmensujúca sa natalita, rastúca mortalita ci vyssí pocet pristahovalcov vytvárali kontext, ked bolo potrebné hladat výpomoc pri polných prácach výraznejsie aj mimo úzkeho okruhu rodiny. Jednotliví farmári tak boli v pozícii tých, ktorí hladali a vyberali si partnerov na spoluprácu, a zároven ich samých si ostatní farmári vyberali pre spoluprácu, co umoznovalo do velkej miery dobre overit predpoklady mutualistického prístupu.

Nasledujúce casti postupne venujem analýze typických situácií, za akých farmári vstupovali do vzájomnej spolupráce pri prácach na poli, ako ju regulovali a za akých okolností ju ukoncovali.

Popis a analýza spolupráce medzi farmármi je výsledkom terénneho výskumu, ktorý som realizoval v rámci dizertacnej práce od februára do novembra 2014 vo farmárskej dedine vo Vojvodine v Srbsku. Vychádzal som predovsetkým z etnografických polostruktúrovaných rozhovorov s 30 celozivotnými farmármi a farmárkami (25 Slovákov, 5 Srbov, z toho 20 muzov a 10 zien, vo veku od 46 do 90 rokov, priemerný vek bol 65 rokov. S jednotlivými farmármi som uskutocnil minimálne 2 rozhovory, so 4 klúcovými informátormi 4 a viac, v trvaní od 2-5 hodín), zúcastneného pozorovania pri polných prácach a stretnutiach miestnych spolkov, s vyuzitím sociometrických techník (výber osôb podla kritéria obluby a dôveryhodnosti). Popis zachytáva formy spolupráce charakteristické predovsetkým pre obdobie rokov 1970 - 2000, avsak viaceré sú relevantné dodnes. Prezentovaný popis tak zhrna a porovnáva typické a spolocné prejavy za dlhsie obdobie, s ich prípadnými variáciami. Cielom bolo identifikovat hlavné sociálne a psychologické mechanizmy regulovania spolupráce pri polných prácach, aplikovatelné na daný socio-kultúrny kontext, a to v rámci mutualistického prístupu.

2 .1. Motivácia k sp olupráci

Charakteristickou pohnútkou pre spoluprácu ci ziadost o výpomoc boli situácie, ked farmári nemali v domácnosti dostatocnú pracovnú silu ci techniku, aby vykonali práce na poli vcas a efektívne. Dobre to ilustruje spolupráca pri orezávaní ciroku, pouzívaného na výrobu metiel. Po poválaní ciroku bolo nutné v priebehu jedného-dvoch dní orezat metlicku (aby prílis nevyschla a dala sa lahko vytiahnut), co si vyzadovalo vyssie nároky na pracovnú silu (typicky 10-12 ludí na 1 jutro posiateho ci- roku za den). Rovnaká situácia bola pri výpomoci v okopávaní a pretrhávaní buriny (az do obdobia, ked sa zaviedli postreky).

Zvýsené nároky si rovnako vyzadovala aj obsluha polnohospodárskych strojov (mlátacky psenice, mrvicky kukurice a pod.) na spracovanie úrody, ktoré si farmári casto vypoziciavali od majitela aj s pomocou. Podobne aj pri zbere a zvázaní úrody z polí si zvykli farmári vypomôct postupným odvázaním úrody svojimi traktormi s vleckami (najmä pri vyberaní repy), ci vzájomným poziciavaním si rôznych strojov na zber ci spracovanie úrody a pod. Chudobnejsí farmári mali casto záujem o spoluprácu s farmármi - majitelmi strojov, ktorými by im rýchlejsie obrobili zem, a tí zas uvítali pomoc pri ich obsluhe na vlastnom poli. Prípadne sa viacerí farmári dohodli a spolocne si zakúpili stroje, ktorými spolocne obrábali polia.

Inokedy aj majetnejsí farmári hladali výpomoc od menej majetných, ktorí práce na vlastnom uz zakoncili, aby zvládli obrobit svoje väcsie polia (najmä v období, ked sa vela prác na poli robilo este rucne, bez pomoci strojov - vyberanie repy, lámanie kukurice, pretrhávanie buriny a pod.). Prípadne uz boli farmári prílis starí na to, aby si svojpomocne obrobili zem, a tak opät hladali pomocníkov, ktorí im typicky za urcitý podiel úrody alebo aj pôdy vypomáhali.

Popisom týchto situácií som chcel poukázat na jeden z dôlezitých aspektov dlhodobej spolupráce, a tou je vzájomná prospesnost. Navyse, tento prospech by bolo velmi nárocné a niekedy aj nemozné získat svojpomocne, takze takto sú záujmy farmárov vzájomne zdielané. Znacná cast spolupráce medzi farmármi vychádza teda najmä z potreby uspokojit vlastné záujmy (pri súcasnom respektovaní záujmov druhých). Nezriedka majú vsak záujmy farmárov rôzny predmet/obsah (pracovnú silu, zrucnosti, stroje a pod.), a tak vznikajú na kazdej strane aj odlisné povinnosti s primeranou kompenzáciou.

Týmto konstatovaním nechcem vsak popriet tú skutocnost, ze farmári si vzájomne vypomáhajú aj bez priameho prospechu a do popredia kladú rovnako potreby druhých, predovsetkým príbuzných, priatelov a známych ci susedov, prípadne aj vzdialenejsích dedincanov, cím prejavujú i altruistické inklinácie. Takáto pomoc je zväcsa charakterizovaná jednorazovostou, krátkym trvaním ci nízkou nákladnostou s velkým prospechom tomu, komu sa pomáha (materiálna ci financná pomoc v núdzi ci kríze, pomocné práce na dvore, zapozicanie náradia ci nepouzívaných strojov, jednorazový odvoz vlecky, aktívne trávenie volného casu lahsou výpomocou a pod.) a nie je ocakávaná jej kompenzácia (resp. jej nevykompenzovanie nie je vnímané negatívne). Takáto pomoc taktiez významne prispieva k budovaniu dobrých vztahov, dôvery a ochoty vypomôct v budúcnosti. Na druhej strane, jej zväcsa verejná povaha, hrozba zo sírenia zlého mena pri neposkytnutí pomoci ci záujem o pomoc v budúcnosti môze spolu s úprimnou/nezistnou ochotou pomáhat vo farmároch posilnovat ich motiváciu vypomôct. Z tohto dôvodu nie je mozné z terénneho pozorovania jednoducho vyclenit jedinú motiváciu aj zdanlivo altruistického správania. Z mutualistického pohladu si dokáze aj takáto, na prvý pohlad altruistická, nezistná pomoc zachovat charakter vzájomnej výhodnosti, pretoze funguje ako istá forma poistenia (za relatívne malý vklad ci úsilie môzeme pocítat s velkou pomocou v budúcnosti), cím podporuje jej proaktívny charakter (ak chceme pocítat v budúcnosti s pomocou, sme povinní poskytnút ju druhým v case, ked ju oni potrebujú). V tomto zmysle striktné dodrziavanie reciprocity, ked sme ochotní pomôct az po tom, ako nám bola pomoc poskytnutá, a jej prílis rigidné bilancovanie je skôr vnímané ako prejav nekooperatívnosti.

2.2. Re gulácia a priebeh s pol upráce

V tejto casti sa budem venovat spôsobom, akými farmári regulovali vzájomnú spoluprácu, s cielom poukázat na rozdelenie rolí a povinností, ako aj formy kompenzovania poskytnutej pomoci.

Typicky sa farmári krátko (zväcsa nie viac ako týzden) pred tým, ako potrebovali uskutocnit dôlezité práce na poli, vybrali po dedine oslovit s prosbou o pomoc potrebný pocet dalsích farmárov alebo pomocníkov, typicky manzelský pár susedov, priatelov ci známych, cím sa utvorila docasná pracovná skupina. V rámci nej si dohodli spolocný plán prác (kedy sa komu pôjde robit) a v rámci rotacného systému si jeden druhému vypomohli. Typicky robili den az dva na poli jedného (kým práce nezakoncili) a podla plánu potom isli k dalsiemu, kým nemal kazdý clen skupiny porobené. Takto si poskytnutú výpomoc v pocte odpracovaných dní vzájomne vykompenzovali, na co velmi dbali, aby si neostali dlzní.

Tento rotacný systém docasných pracovných skupín sa uplatnoval takmer pri vsetkých dôlezitých prácach na poli, akými bolo orezávanie ciroku, lámanie a bielenie kukurice, pretrhávanie buriny, presekávanie a vyberanie repy, obsluha zapozicaných ci spolocných strojov na spracovanie úrody (mlátacky psenice a ciroku do 70. rokov, ked nastúpili kombajny) a dávnejsie aj pri rucnom kosení psenice a konopy, vození úrody vleckami z pola (najmä repy), cistení fazule ci varení lekváru. Zálezalo uz potom od velkosti pola, pestovanej plodiny ci nárokov na obsluhu stroja, kolko pomocníkov bolo potrebné oslovit, aby sa práce stihli urobit za jeden-dva dni u jedného farmára (8-10, prípadne aj 12-18 osôb). Casto sa preto oslovovali farmári s podobne velkými poliami, aby nevznikol prílis velký rozdiel v odrobených dnoch ci odvezených vleckách s úrodou a pod., a nemuseli tak poskytnút dodatocnú kompenzáciu.

Vzhladom na odlisnú nárocnost prác si niektoré vyzadovali specifické zrucnosti (obsluha polnohospodárskych strojov, orezávanie ciroku), prípadne nárocnejsiu organizáciu (obsluha mlátacky), s cím súvisela aj väcsia delba práce a specifické povinnosti. Muzi tak typicky vykonávali fyzicky ci technicky nárocnejsiu prácu, zeny pre zmenu prácu, pri ktorej bola dôlezitá rýchlost, precíznost, trpezlivost ci ohybnost. Hoci za rovnakú prácu boli muzi aj zeny platené rovnako, typicky muzské práce boli prevazne lepsie platené. Zeny to zväcsa vnímali ako legitímne, ale pocitovali aj istú nedocenenost svojich zrucností (muzi napríklad neradi vykonávali práce zien, hoci neboli fyzicky také nárocné).

Inokedy si vzájomnú pomoc poskytovali farmári s odlisnými polnohospodárskymi strojmi (nebolo mozné vlastnit vsetky potrebné stroje), prípadne sa spojili viacerí a spolocne si ich zakúpili (napr. stroje na vyberanie repy, kombajny). Pre plynulý chod prác si potom museli rozdelit úlohy (kto vozil traktor so strojom, kto odvázal vlecku s úrodou, kto obsluhoval a pomáhal a pod.), co záviselo aj od toho, na koho poli sa práve pracovalo, pricom pri týchto úlohách sa postupne striedali, dokial si spolocne polia neobrobili. Podobne sa zvykli dohodnút na výpomoci aj gazdovia so specifickými zrucnostami alebo spolahlivou pracovnou silou, ktorú poskytovali farmárom s potrebnými strojmi, a tým sa zas zisla ich zrucnost a pracovná sila. Takáto spolupráca sa zvykla dohodnút aj na celú sezónu, ked si poskytnutú a odrobenú prácu zvykli evidovat a na konci roka sa urobila vzájomná bilancia (typicky sa cena práce prepocítala na pocet pracovných dní). Nezriedka sa dohodla aj dvojica farmárov, ktorí mali pozadované polnohospodárske stroje a spolocne za peniaze obrábali polia druhým. Spolocne robili rýchlejsie (a tak mohli obrobit viacerým) a zisk si delili rovným dielom po kazdej zákazke.

Delbu rolí a spolocne vytvorených benefitov mozno analyzovat aj pri prenajímaní pôdy za podiel na úrode (rozsírená az do konca 70. rokov), ked si farmári, ktorí uz nevládali sami obrobit pole, najímali na prácu menej majetných robotníkov. Typicky robievali na desiatok (pri zatve psenice), na siedme (pri lámaní a bielení kukurice), na stvrté (obrábanie repy), na tretie (pestovanie kukurice ci psenice, ked farmár dodal hnoj, semená a náradie s konmi, ktorými robotník pooral, posial, pozal a doviezol úrodu). Pri rozsírenom prenájme na polovicu prispieval farmár polovicou sumy na semená a hnoj, sám vypomáhal pri okopávaní, pricom robotník obrábal celé pole, za co mal pridelenú polovicu úrody. Tieto formy prenajímania pôdy dobre ilustrujú proporcnost medzi vynalozeným úsilím a podielom získanej úrody. Cím viac povinností a nárocnejsích prác mali robotníci na poli farmára, tým väcsí podiel z úrody im bol pridelený.

2. 3. Kompenzácia v ýpomoci

Z rôznych dôvodov sa vsak vzdy nepodarilo vrátit rovnaký pocet odrobených dní, prípadne bol rozdiel vo velkosti pôdy medzi pomáhajúcimi si farmármi väcsí, ci vklad jedného z farmárov do spolupráce bol vyssí ako ostatných (mal silnejsie stroje, castejsie poskytoval stroje, odviezol viac vleciek s úrodou a pod.), a tak niektorí z farmárov/farmárok prispieval do spolupráce vo väcsej miere.

V takomto prípade bolo snahou ostatných v pracovnej skupine tento zvýsený príspevok do spolupráce vhodne vykompenzovat. To sa udialo bud patricným odrobením pri iných, alebo aj rovnakých prácach (hodnota práce bola známa a bolo ju mozné prepocítat na pracovné dni), prípadne sa na prácu zaplatil nádenník ci sa nadpráca priamo kompenzovala peniazmi (vseobecne sa vsak radsej islo odrobit a peniaze usetrit). Spolupracujúci farmári niekedy vykompenzovali nadmernú prácu jedného z nich aj tak, ze po tom, ako si vzájomne obrobili polia, isli druhým obrobit za peniaze a z tých ho potom financne vykompenzovali. Podobne aj v prípade, ze farmár nemohol nakoniec dohodnutú pomoc poskytnút, povazovalo sa za povinnost nájst alebo zaplatit za seba náhradu (najmä pri orezávaní ciroku, ked bolo nutné práce zakoncit nacas). Specifikom výpomoci pri orezávaním ciroku bolo aj to, ze farmári preferovali odrobenie výpomoci výhradne pri orezávaní ciroku, kedze potrebovali zrucnú pracovnú silu pri jeho orezávaní (preto sa zväcsa pri tejto výpomoci zdruzovali pestovatelia ciroku). Snahou farmárov bolo vykompenzovat svoj pracovný dlh v tej istej sezóne, ale pri nemoznosti ci nedostatku prílezitostí mohli tento dlh preniest aj do dalsej sezóny, ojedinele aj na neskôr (o priebeznom sledovaní dlhov svedcí aj tá skutocnost, ze ku koncu roka nebývali rozdiely prílis velké, prípadne nevznikli ziadne).

V istom zmysle bolo mozné vyuzit dlzníkovu pracovnú silu na urovnanie vlastných pracovných dlhov u ostatných farmárov a disponovat tak pracovnou silou dlzníka. Pracovné úsilie tak vseobecne fungovalo ako forma zamenitelnej meny, kedze bolo pre farmárov velmi potrebné a disponoval ním v podstate kazdý (prácou bolo mozné "zaplatit" napr. aj za mlieko, ci získat "zlavu" za pozicanie pálenice a pod.).

Nutné je vsak podotknút, ze nie vsetky prípady spolupráce boli charakterizované dôsledným balansovaním ci zaznamenávaním si získanej a poskytnutej pomoci: jednak to nebolo vzdy mozné, prípadne by bolo v mnohých prípadoch zbytocne komplikované prepocítavat kazdú pomoc ci sluzbu na financnú hodnotu pracovného úsilia. Najmä v prípade spolupráce farmára, ktorý disponoval potrebnými strojmi, a robotní- ka, ktorý bol zas spolahlivou pracovnou silou, sa rozvinula dlhodobejsia spolupráca na viaceré cinnosti a striktne sa nehladelo, kolko kto druhému vypomohol. Pre farmára nepredstavovala jednodnová práca so svojimi strojmi na robotníkovom poli velkú zátaz (pooranie, posiatie, hnojenie a pod.) a skôr si vázil, ze má k dispozícii poctivých a spolahlivých pracovníkov, ktorí mu vypomohli, ked mu bolo treba, a tí si zas cenili, ze im efektívne obrobí pole strojmi. Vzájomne výhodný charakter tak bolo mozné dosiahnut nielen presnou a vyvázenou reciprocitou, najmä pri castej a dlhodobej spolupráci. Na druhej strane dochádzalo ojedinele aj k prípadom, ked jeden zo spolupracujúcich farmárov vkladal do výpomoci postupom casu coraz viac, prípadne jeho spolupracujúci partner zvysoval svoje nároky na výpomoc, a takáto spolupráca sa udrzala aj niekolko rokov. Znevýhodnený farmár síce pocitoval nespokojnost, ktorá po rokoch dosiahla istý vrchol, a spoluprácu nakoniec ukoncil, je vsak zaujímavé, ako dlho bol túto nerovnost ochotný tolerovat.

Nie vsetci farmári vsak radi ci ochotne vstupovali do vzájomne si vypomáhajúcich pracovných skupín. Casto to odôvodnovali následnou povinnostou pomoc vrátit ci odrobit a ak mali moznost, radsej si na pomoc platili nádenníkov, prípadne sa snazili práce na poli urobit svojpomocne.

Preferencia platenia si nádenníkov poukazuje na dôlezitú skutocnost, ze farmári si poskytnutie výpomoci konstruovali ako morálny dlh ci záväzok voci poskytovatelovi. Penazná kompenzácia poskytovala moznost nevstúpit do role dlzníka, prispievala k nezávislosti a odbremenovala farmárov od nutnosti nárocného odrábania. Nebolo uz pre nich výhodné podielat sa na nákladnom odrábaní, ak mali dostupný menej nákladný spôsob uskutocnenia potrebných polných prác. Experimentálne výskumy podporujú takýto dopad penazí na sebestacnost a preferenciu nezávislosti od pomoci druhých (Vohs, Mead & Goode, 2006). Z bezného pozorovania bolo mozné zachytit aj pocetné situácie, ked bola aj nezistne ponúknutá pomoc zamietnutá, zrejme práve z pocitu budúceho záväzku ci pocitu nezaslúzenosti. Inokedy farmári prejavili potrebu kompenzovat pomoc, hoci sa vopred dohodli, ze to nie je nutné. Rolníci teda nevstupovali do vzájomnej výpomoci za akýchkolvek okolností, ale zohladnovali aj prípadnú nákladnost a prospesnost z nej, ktorú ovplyvnovali aj ich materiálne a financné moznosti.

Mnohé formy spolupráce medzi farmármi vykazovali znacnú flexibilitu a sú prispôsobené potrebám a záujmom jednotlivých farmárov, pricom casto vznikali az v situácii, ked vznikla potreba výpomoci a nutne sa nerozsirovali na dalsie polné práce (hoci mohli). Rovnako aj pocet zapojených farmárov odrázal potreby a nároky na vykonanie prác ci obsluhu strojov, s pridelenými úlohami a povinnostami, v ktorých sa postupne striedali. Preto bolo nárocnejsie zosúladit záujmy (proporcnost práv a povinností) farmárov a robotníkov pri pocetnejsích skupinách ci pri väcsích rozdieloch vo velkosti obrábaných polí, co sa prejavovalo postupnou nespokojnostou az ukoncením spolupráce.

2.4 . Moralizovan ie konf l iktov zá ujmov

Napriek snahe a ochote farmárov respektovat záujmy druhých, a tým udrzat charakter vzájomnej prospesnosti spolupráce, vzdy existuje aj urcitý nesúlad medzi ich záujmami (hoci sa nemusí prejavit aj v správaní). V dôsledku toho môzu mat snahu získat pre seba zo spolupráce väcsí úzitok na úkor druhých, typicky bud zvýsením nárokov na príspevky druhých do spolupráce, pozadovaním väcsieho podielu alebo znízením mnozstva ci kvality vlastných príspevkov bez primeranej kompenzácie (nadmerné pouzívanie a opotrebovávanie strojov ci zrucností niektorého z farmárov, neochota prispievat na opravy ci palivo v rovnakej miere, rovnaká výpomoc pri rozdielne velkých poliach, rovnaký podiel z úrody ci zisku pri rozdielnych povinnostiach a pod.). Priamejsím príkladom takéhoto konfliktu záujmov sú situácie, ked doslo k neurovnaniu ci nevykompenzovaniu dohodnutej pomoci (neodrobenie, nezaplatenie za sluzby), k zámernému obohateniu sa (zabratie väcsej casti úrody ci jej krádeze, kvalitnejsie obrábanie vlastnej casti pôdy, setrenie paliva na cudzom poli) ci parazitovaní na úsilí druhých (dlhé a casté prestávky, nízke pracovné tempo, nekvalitne obrobené pole, zahálanie) a v prípade silnejsej mocenskej nerovnováhy az k vykoristovaniu pracovného úsilia (pozadovanie prác nad dohodnutý rámec pracovných povinností).

Dokonca aj tradicne zauzívané pracovné povinnosti a z nich odvodená delba úrody môzu byt v dôsledku necakaných okolností prehodnotené. V tomto smere som zaznamenal zaujímavý prípad, ked este v dobe pouzívania mlátaciek pri tlacení psenice doslo vplyvom velkého sucha k prílisnému presuseniu psenice, cím mali zeny výrazne viac práce s odpratávaním pliev a pozadovali zato zvýsený podiel z úrody, inak odmietli dalej pracovat. Pracovat za mensí podiel pri vynalození velkého úsilia povazovali zeny za prílis nespravodlivé a ziadali vyrovnat svoj podiel proporcne svojmu úsiliu, co sa im nakoniec aj podarilo.

Navyse farmári casto nemajú úplne totozné predstavy a poznatky o danej situácii (napr. kto kolko vlozil do spolupráce, za akých okolností a pod.) a samotné situácie poskytujú urcitý priestor pre ich odlisné interpretovanie. A kedze medzi farmármi existujú vzdy urcité rozdiely v schopnostiach, moznostiach, sociálnom statuse i motiváciách, tieto môzu v kombinácii s rozdielnymi presvedceniami a hodnotením situácie podnietit interpretáciu situácie, ktorá uprednostní predovsetkým ich záujem na úkor druhých a tým podporí prejavenie inherentných konfliktov záujmov.

Dôkazom o citlivosti na (ne)respektovanie záujmov bolo spontánne moralizovanie správania, a to podla miery nerespektovania ci respektovania záujmov spolupracujúcich. Najrôznejsie prejavy a rozdielnosti v správaní (pracovné úsilia a poctivost, reakcie na ziadosti o pomoc, spôsoby a promptnost vrátenia ci kompenzovania pomoci, spontánna ochota vypomôct, legitímnost a spôsoby ospravedlnovania pri nedodrzaní záväzkov, spôsoby riesenia sporov atd.) boli sprevádzané pohorsením, hnevom, nespokojnostou ci pocitom ukrivdenosti a nespravodlivosti a niektoré osoby boli hodnotené ako nepoctivé, necestné, nespolahlivé, nespravodlivé, povýsenecké, lenivé ci neochotné - ci uz zo strany farmárov na adresu robotníkov, ale aj naopak. Takéto hodnotenia mohli byt následne predmetom rozhovorov "poza chrbát" a prispievali k síreniu a budovaniu dobrej ci zlej morálnej reputácie farmárov (aj absencia negatívnych informácii je informatívna). To zas priamo ci nepriamo prispievalo k zvýseniu sance byt preferovaný, vybraný ci odporucený do dalsej spolupráce a cerpat z nej patricné výhody (zisk, úrodu, status a pod.), prípadne si zabezpecit pomoc v budúcnosti. Vdaka pocetným neformálnym konverzáciám sa o prehreskoch druhých rýchlo dozvedeli ostatní farmári a casom sa o kazdom vedelo, co urobil. Obava zo získania zlej reputácie bola preto silným motivátorom pre respektovanie záujmov druhých, najmä v situácii, ked mali farmári znacnú moznost vyberat si svojich spolupracovníkov a pri nespokojnosti zacali spoluprácu s niekým vhodnejsím, a to bez potreby niekoho nákladne potrestat.

Okrem hodnotenia týchto morálnych kvalít boli predmetom záujmu aj specifické zrucnosti a spôsobilosti farmárov, ktoré takisto pomáhali efektívne vykonávat prácu, a preto boli velmi cenené. Na druhej strane nebola samotná zrucnost zárukou jej vyuzitia v prospech druhého, preto farmári väcsmi dbali na morálny charakter druhých. Na základe zhodnotenia pocetných skúseností a vzájomných interakcií si postupne medzi sebou budovali vztahy dôvery (predovsetkým zhodnotením morálneho charakteru), ktorá im ulahcovala spoluprácu (znizuje náklady na neustále monitorovanie druhých, podporuje proaktívnu pomoc). Narusenie dôvery (napr. nesplnením pracovných záväzkov) vsak nutne neznamenalo úplnú ignoranciu ci vylúcenie zo spolupráce, viedlo vsak k zvýsenej ostrazitosti a kontrole dodrziavania budúcich záväzkov. Navyse sa o danej osobe casto sírili rôzne - i protichodné - informácie z druhej az tretej ruky, skreslené a dotvorené samotným vztahom s tým, kto ich síri, a tak sila týchto informácií casto strácala na váznosti, a pokial to bolo mozné, spoliehali sa farmári skôr na vlastné skúsenosti a úsudok pri konecnom rozhodnutí s niekým spolupracovat.

2.5. Riesenie s porov

V prípade, ze niekto zo spolupracujúcich vyhodnotil situáciu ako zámerné nerespektovanie svojho záujmu, casto doslo medzi zainteresovanými k sporu.

Na mnohé drobné prehresky spojené so zahálaním pri práci farmári priamo nereagovali, prípadne sa pokúsili dotycnému dohovorit. Ak neboli s odvedenou prácou spokojní, dalsí raz robotníka alebo farmára neoslovili. Snahou farmárov bolo situáciu nevyostrovat a nevstupovat do otvoreného konfliktu, casto tak nechali robotníka práce dokoncit, prípadne s ním vydrzali aj celú sezónu a az na dalsiu oslovili iného. Mnohí sa snazili minimalizovat podozrenie pracujúcich, ze sú s ich prácou nespokojní.

Pri nesplatení dlhu ci neodrobení poskytnutej výpomoci, ktorá bola medzi farmármi dohodnutá, farmári o vrátenie výpomoci po case znovu poziadali (prípadne aj niekolkokrát), pricom nutne dlh explicitne nepripomínali. Ak ani po opakovaných ziadostiach nebola pomoc poskytnutá, doslo k jeho postupnej ignorácii, strate dôvery a neochote dalej spolupracovat, ktorá sa mohla v prípade sirsej pracovnej skupiny rozsírit aj na ostatných a mat tak aj váznejsie dôsledky pre takéhoto farmára. Ukrátený farmár ale nemal v podstate inú moznost, ako donútit dlzníka vrátit dlh ci výpomoc.

Podobne sa riesili aj váznejsie spory spojené so spôsobením väcsej skody (poskodenie stroja, nevrátenie penazí), a to niekolkonásobným poziadaním o vrátenie ci patricnú kompenzáciu. Prípadné vyostrenie konf liktu vsak situáciu casto zhorsovalo a neviedlo k úspesnému vyrieseniu sporu, skôr naopak. Viacerí farmári boli aj napriek rôznym sporom ochotní s previnilcami komunikovat a aspon sporadicky im vypomáhat ci nadalej interagovat - iba zriedka sa uchýlili k úplnej ignorácii. Takmer kazdému farmárovi sa v zivote stalo, ze bol niekým nejako ukrátený ci jeho záujem nebol dostatocne respektovaný, ak by sa vsak s kazdým rozhádali, zbytocne by si zhorsili kvalitu zivota v spolocenstve.

Zaujímavou institúciou riesenia sporov bola v období 1976 az 1992 tzv. zmierovacia komisia (Mirovno véce), ktorá do riesenia konfliktov zapájala aj tzv. tretie nezainteresované strany. Na základe zákona bolo miestnym spolocenstvám umoznené zalozit komisiu, ktorá by pomáhala riesit drobnejsie spory na odbremenenie súdov. Takúto trojclennú komisiu volila rada obce, pricom clenstvo v nej bolo dobrovolné a vykonávané bezplatne. Komisia fungovala na princípe dobrovolnosti, ked sa na podnet poskodenej strany pozval na zmierovanie obzalovaný. Ak obzalovaný na proces zmierovania pristal, zvolala sa komisia, jednotlivé strany sporu uviedli svoje argumenty, naco reagovali clenovia komisie svojimi postrehmi s cielom primat obe strany k dohode. Komisia nemala ziadnu rozhodovaciu moc, mohla iba obom stranám navrhnút riesenie a tie ho mohli, ale nemuseli prijat. Az po vzájomnej dohode oboch strán sporu sa mohlo vydat rozhodnutie komisie o úspesnom procese zmierenia, ktoré bolo právne záväzné (nemohlo sa uz dalej riesit na súde). Ak vsak jedna zo strán nebola ochotná dohodnút sa, spor ostal nevyriesený a poskodená strana sa mohla obrátit na súd.

2. 6. Ukon cenie s polupráce

Z rôznych prirodzených, praktických, ale aj morálnych prícin potom dochádzalo medzi farmármi i k ukonceniu vzájomnej spolupráce.

Boli to situácie, ked sa domácnost stala coraz viac sebestacnou a nebolo uz natolko výhodné hladat pomoc u druhých (spojené s povinnostou vrátit ju alebo kompenzovat). Súviselo to s dorastením vlastných detí, ktoré uz disponovali plnohodnotnou pracovnou silou a potrebnými zrucnostami, prípadne prizenením zata do rodiny, ktorý so sebou priniesol aj vlastné stroje. K zvýseniu sebestacnosti vo velkej miere prispela aj modernizácia polnohospodárskych strojov, ktoré nahradili potrebu manuálnej práce. Farmári tak postupne opústali pracovné skupiny a stávali sa coraz nezávislejsí od pomoci druhých.

Inokedy bolo nutné nahradit vo fungujúcej pracovnej skupine zenu manzelského páru, ktorá otehotnela, prípadne sa pár odstahoval. Podobne aj v situácii, ked sa clen ci clenka skupiny ozenil ci vydala, sa jeho ci jej priatelia zacali zdruzovat medzi sebou a opústali pôvodné pracovné skupiny.

K morálnym prícinám mozno typicky zaradit situácie, ked si jednotlivé spolupracujúce strany splnili vzájomné pracovné záväzky a povinnosti a mohli sa rozhodnút, ci budú spolu dalej spolupracovat. Na druhej strane vznikali situácie, ked doslo v dôsledku pocitovanej nevyvázenosti ci zámerného porusenia záujmov bez primeranej kompenzácie k naruseniu vzájomnej výhodnosti a následnému ukonceniu spolupráce.

Znízenie vzájomnej výhodnosti nárastom sebestacnosti spolu s nedostatocným vzájomným respektovaním záujmov farmárov sa ukazujú byt klúcovými faktormi pre rozpad a nestabilitu spolupráce.

3 . Z Á V E R

Viaceré antropologické stúdie, vrátane tejto, ukazujú, ze jav nekoordinovaného altruistického trestania, ktorý je klúcovým mechanizmom udrziavania noriem spolupráce v teórii silnej reciprocity, je velmi zriedkavý. Takéto správanie je totiz velmi riskantné (hrozba odplaty) a casto prinása viac problémov pre súdrznost spolocenstva (napätie v skupine, zhorsenie vztahov, vyostrovanie konf liktov a pod.). Aj z tohto dôvodu pozorujeme v teréne predovsetkým menej nákladné symbolické sankcie zalozené na zosmiesnovaní, klebetení, kritike ci ignorovaní. Ludí k spolupráci primárne nevedie obava z trestu, ale vyhliadka straty kooperujúcich partnerov. Nepoctivým správaním totiz jedinci strácajú dôveru ostatných, ktorí nebudú riskovat spoluprácu ci výmenu s takýmito jedincami. Rovnako ludia nemajú túzbu trestat tých, co nespolupracujú, ale pozadujú patricnú kompenzáciu ci nápravu spôsobenej ujmy.

Pre stabilitu a udrzanie spolupráce sa na druhej strane ukazuje byt podstatné dodrzanie dvoch zásad. Jednou je vzájomná prospesnost a druhou vzájomný respekt záujmov. Hoci altruistické motívy zohrávajú dôlezitú úlohu pri proaktívnej pomoci, samé o sebe este nepostacujú na udrzanie spolupráce, pretoze neumoznujú zabránit prílisnému vykoristovaniu pomoci. Práve tu zohráva podstatnú úlohu zmysel pre férovost, ktorý ulahcuje snahu vyrovnávat vzájomné povinnosti a záväzky (dáva im morálnu silu), ako aj dosahovat respekt záujmov druhých, a tým udrziavat vzájomnú výhodnost pre zainteresované strany. Dlhodobé zosúladenie záujmov, a tým aj vzájomnej výhodnosti spolupráce pre rolníkov (respektovanie ich práv a povinností s ohladom na ich proporcnost), bolo s ich narastajúcim poctom nárocnejsie a takéto formy spolupráce boli menej stabilné ako tie, ktoré zahrnali mensí pocet vzájomne si pomáhajúcich farmárov.

Poskytovanie výpomoci má niekolko dôlezitých morálnych charakteristík. Prijímatelia pomoci si ju typicky konstruujú ako morálny záväzok ci dlh, a to aj bez explicitnej dohody. Medzi prijímatelom a poskytovatelom sa tak vytvára psychologický vztah s právami a povinnostami. Je to predovsetkým tento aspekt reciprocity, ktorý spája ludí pocitom zadlzenosti a z neho odvodených povinností voci sebe, pricom samotná manifestácia výmeny (napr. darom) hrá az sekundárnu úlohu (Leach, 1982). Dôlezitou implicitnou povinnostou spojenou s takýmto zadlzením bola kompenzácia primeranou protihodnotou, ktorá znovu nastolila rovnost. Takýto záväzok v podstate trval, az kým nebol patricne urovnaný a mohol mat aj dlhú trvácnost. Trvácnost záväzkov umoznuje porozumiet tomu, ze aj na prvý pohlad nezistne poskytnutá altruistická výpomoc mohla byt vrátená oneskorene (hoci aj ciastocne) a v rôznej podobe. Pouzívanie penazí umoznovalo prepocítat rôzne sluzby, predmety, tovary i pracovné úsilie na penaznú hodnotu a takto jednoducho urcit patricnú mieru kompenzácie. To poskytovalo rolníkom flexibilitu v spôsoboch kompenzácie výpomoci, cím dochádzalo k rozlicným podobám vzájomnej výpomoci. Nerespektovanie ocakávania týkajúceho sa kompenzácie výpomoci v mnohých prípadoch viedlo k prejavom nespokojnosti, najmä ak slo o vopred dohodnutú vzájomnú výpomoc. Zaujímavou vlastnostou záväzkov z poskytnutej pomoci bolo aj to, ze ich bolo mozné presunút na inú osobu, ktorá bola taktiez dlzníkom, a ten mohol svoj dlh takto vykompenzovat.

Vzájomná prospesnost spolupráce vsak mohla byt zachovaná aj v prípade, ze nedochádzalo k presnému vykompenzovaniu v zmysle rovnakej protihodnoty. Nie vzdy bolo totiz mozné poskytnutú výpomoc prepocítat na zmennú jednotku, prípadne by takéto prepocítavanie bolo vnímané ako prejav neochoty vypomôct. V mnohých prípadoch si farmári väcsmi cenili vzájomnú dôveru, poctivost a spolahlivost pri výpomoci (byt nápomocný, ked to druhý potrebuje) pred striktným prepocítavaním, kolko kto komu pomohol. Dôvera zalozená na spolahlivom zhodnotení morálnych kvalít prostredníctvom zmyslu pre férovost je signálom, ze poskytnutá pomoc bude s velkou pravdepodobnostou v prípade potreby ci ziadosti vrátená, a tak vedie k vyssej ochote vypomôct aj v situácii, ked neocakávame jej nutné vrátenie. Takto nás vybudovaná dôvera orientuje k výpomoci s tými, u ktorých je riziko zneuzívania malé.

Na druhej strane predstavuje povinnost kompenzovat poskytnutú pomoc aj významnú bariéru pre spoluprácu, najmä ak je spojená s namáhavým obrábaním. Preukazovalo sa to napríklad tým, ze farmári preferovali platenie robotníkov, prípadne sa spoliehali na vlastnú pracovnú silu a nie vzdy ochotne vstupovali do spolupráce s druhými, ak mali takéto moznosti.

Dalsou dôlezitou bariérou pre dlhodobú spoluprácu je aj vzdy prítomný konflikt záujmov. Motivácia osobného prospechu spolu s moznostou konstruovania si situácií v súlade s takouto motiváciou môzu podporit prejavenie sa konfliktov záujmov a viest k uprednostneniu vlastného prospechu na úkor druhých (napr. získat viac výhod pre seba ci prispiet menej ako ostatní).

Moralizovanie správania, ktoré farmári vnímali ako zámerné poskodzovanie svojich záujmov, poukazuje na ich citlivost voci (ne)respektovaniu vzájomných záujmov. Bez toho, aby správanie posudzovali a hodnotili z morálneho hladiska, by nemohlo byt ani predmetom dalsích konverzácií, cím v konecnom dôsledku dochádza k vytváraniu morálnych reputácií. Obavy z hádky ci sporu ich na druhej strane viedli k tomu, ze moralizovali druhých takpovediac poza chrbát, prípadne sa pri moralizovaní odvolávali na priame skúsenosti druhých. Viaceré stúdie taktiez naznacujú, ze obava z hodnotenia druhými (t. j. obava zo zlej reputácie) casto motivuje k prosociálnemu správaniu aj pri nepatrných signáloch zo sociálneho prostredia (napr. Bateson et al., 2006; Haley & Fessler, 2005). Odlisné poznatky o situácii, prípadne rozlicné skúsenosti zo spolupráce s druhými, vedú k tomu, ze sa o farmároch neraz sírili rôznorodé morálne hodnotenia, cím sa aj výsledná reputácia stávala mierne nesúrodá, prípadne az protichodná. Mnohé sociálne interakcie tak súcasne vyvolávajú viaceré motívy, hodnotenia a ocakávania, a tak je aj výsledné správanie zrejme vzdy urcitým kompromisom osobného prospechu, obáv z hodnotenia a úprimnej ochoty pomôct a nie je mozné ich vzdy od seba jednoducho oddelit.

Dobrá reputácia vsak môze zvýsit sance farmára, ze si ho znovu vyberú alebo budú preferovat na výpomoc a takto sa bude podielat na dlhodobejsej spolupráci, co mohlo farmárom zabezpecit stabilný prínos materiálnych výhod (viac penazí alebo väcsí podiel úrody) ci efektívnejsie obrobenie pola. Navyse: svojou predoslou poctivostou a spolahlivostou si farmári zvysovali sancu, ze v prípade potreby ci núdze budú ostatní ochotnejsí vyhoviet ich ziadosti o pomoc. Na druhej strane môze ale prílisná ochota vypomáhat druhým viest k vykoristovaniu a zneuzívaniu pomoci. Na takéhoto rolníka sa potom castejsie obracajú o výpomoc, pôzicku ci zapozicanie strojov.

Dokonca aj narusenie dôvery ci prípadná negatívna reputácia nutne nevedú k úplnému vylúceniu jedinca zo spolupráce, sú vsak sprevádzané zvýsenou ostrazitostou, kontrolou a selektívnostou cinností, pri ktorých s takým jedincom vstúpia do spolupráce.

Mojím zámerom bolo poukázat na uzitocnost mutualistického prístupu k spolupráci a kriticky zhodnotit obmedzenia altruistických prístupov. Na to, aby bola spolupráca dlhodobo udrzatelná a stabilná, a teda aby nedochádzalo k neustálemu vykoristovaniu, musia existovat mechanizmy, ako nadmernému zneuzívaniu zabránit. Z tohto pohladu mnohé altruistické prístupy k spolupráci, zalozené na ochote ludí pomáhat ci dávat, neposkytujú dostatocné riesenie tohto problému. Silná potreba vrátit ci kompenzovat poskytnutú pomoc, vzájomné balansovanie a zaznamenávanie výpomoci, striedanie rolí a povinností poskytovatela a príjemcu pomoci spolu s prejavmi nespokojnosti pri nesplnení týchto ocakávaní podporujú predpoklad o citlivosti na respektovanie ci porusenie vzájomných záujmov rolníkov. Splnenie oboch základných predpokladov pre stabilnú a uspokojivú spoluprácu vsak ani zdaleka nie je jednoduché. Mnohé prípady vzájomnej výpomoci z rôznych prícin nenaplnajú tieto podmienky a po krátkej dobe je takáto spolupráca ukoncená ci zmenená. Úspesnost spolupráce nie je vopred zarucená ci samozrejmá, ale vyzaduje si specifické podmienky, ktoré mutualistický prístup predpokladá. Ukazuje sa, ze viaceré aspekty spolupráce by nebolo mozné dostatocne ozrejmit iba z pohladu altruistických teórií.

References

LITERATÚRA

Banfield, E. (1958). The moral basis of a backward society. Free Press: Chicago.

Bateson, M., Nettle, D., Roberts, G. (2006). Cues of being watched enhance cooperation in real-world setting. In: Biology Letters, 2, 412-414.

Baumard, N. (2010). Has punishment played a role in the evolution of cooperation? A critical review. In: Mind and Society, 9(2), 171-192.

Baumard, N. (2011). Punishment is not a group adaptation: Humans punish to restore fairness rather than to support group cooperation. In: Mind and Society, 10(1), 1-26.

Baumard, N., Sperber, D. (2010). Weird people, yes, but also weird experiments. In: Behavioral and Brain Sciences, 33(2-3), 84-85.

Baumard, N., André, J. B., Sperber, D. (2013). A mutualistic approach to morality. In: Behavioral and Brain Sciences (target article), 36(1), 59-122.

Botík, J. (1988). Procesy akulturácie u dolnozemských Slovákov. Národopis Slovákov v Madarsku 7, 117-124.

Botík, J. (2007). Etnická história Slovenska. K problematike etnicity, etnickej identity, multietnického Slovenska a zahranicných Slovákov. Lúc: Bratislava.

Fehr, E., Gächter, S. (2002). Altruistic punishment in humans. In: Nature, 415, 137-40.

Gintis, H., Bowles, S., Boyd, R., Fehr, E. (2003). Explaining altruistic behavior in humans. In: Evolution and Human Behavior, 24, 153-72.

Gintis, H., a Fehr, E. (2012). The social structure of cooperation and punishment. In: Behavioral and Brain Sciences, 35(01), 28-29.

Guala F. (2012). Reciprocity: Weak or strong? What punishment experiments do (and do not) demonstrate. In: Behavioral and Brain Sciences, 35, 1-15.

Gurven, M., Zanolini, A., Schniter, E. (2008). Culture sometimes matters: intra-cultural variation in pro-social behavior among Tsimane Amerindians. In: Journal of Economic Behavior & Organization, 67(3-4), 587-607. doi:10.1016/j.jebo.2007. 09.005

Haley, K. J., Fessler, D. M. T. (2005). Nobody's watching? Subtle cues affect generosity in an anonymous economic game. Evolution and Human Behavior, 26, 245-256.

Henrich, J., Boyd, R., Bowles, S., Camerer, C., Fehr, E., Gintis, H., McElreath, R., Alvard, M., Barr, A., Ensminger, J., Henrich, N. S., Hill, K., Gil-White, F., Gurven, M., Marlowe, F. W., Patton, J. Q., Tracer, D. (2005). "Economic man" in cross-cultural perspective: Behavioral experiments in 15 smallscale societies. In: Behavioral and Brain Sciences, 28(6), 795-855.

Hoebel, E. A. (1954). The Law of Primitive Man: A Study in Comparative Legal Dynamics. Harvard University Press.

Hulín, M. (2014). Povaha ludskej spolupráce a význam altruistického trestania: Ako sa ludia správajú v laboratóriu a v teréne? AntropoWebzin, 1, 21-32.

Kandert, J. (1969). Výpomoc pri jarních pracích. Ceský lid, 56, 11-15.

Kandert, J. (2004). Kazdodenní zivot vesnicanú stredního Slovenska v sedesátých az osmdesátych letech 20. století. Praha: Karolinum.

Komorovská, M. (1973). Formy vzájomnej výpomoci v minulosti a dnes. In: Slovenský národopis, 21(4), 573-577.

Leach, E. (1982). Social anthropology. Fontana Paperbacks: Glasgow.

Lesorogol, C. K. (2007). Bringing norms in. In: Current anthropology, 48(6), 920-926.

Lévi-Strauss, C. (1969). The elementary structures of kinship. Beacon Press.

List, J. (2007). On the interpretation of giving in dictator games. In: Journal of Political Economy, 115(3), 482-493.

Marlowe, F. (2009). Hadza cooperation. In: Human Nature, 20(4), 417-430.

Mauss, M. (1966). The gift. Cohen & West Ltd.: London.

Mead, M. (1937). Cooperation and competition among primitive peoples. McGraw-Hill: New York.

Ostrom, E. (1990). Governing the Commons: The Evolution of Institutions for Collective Action. Cambridge University Press.

Pranda, A. (1986). Tradícia vzájomnej výpomoci pri stavbe domu a jej súcasný význam. In: Pranda, A. a kol.: Spôsob zivota druzstevnej dediny. Bratislava, s. 42-56.

Sahlins, M. (1965). On the sociology of primitive exchange in the relevance of models for social anthropology. In: M. Banton (Ed.), The relevance of models for social anthropology, Praeger, s. 139-236.

Sober, E., Wilson, D. S. (1999). Unto Others: The Evolution and Psychology of Unselfish Behavior. Harvard Univ Press: Cambridge.

Sperber, D., Baumard, N. (2012). Morality and reputation in an evolutionary perspective. In: Mind and language, 27(5), 495-518.

Skovierová, Z. (1993). Kooperácia v dedinskom spolocenstve (Problémy terminológie a systemizácie). In: Slovenský národopis, 41(3), 259-269.

Svecová, S. (1985). Kooperacné skupiny v obci Cicmany. In: Vlastivedný zborník Povazia, 15, 203-220.

Trivers, R. (1971). The evolution of reciprocal altruism. In: The Quaterly Review of Biology, 46(1), 35-57.

Vlajinac, M. (1929). Moba i pozajmica narodni obicaji udruzenog rada: opis, cena i njihovo sadasnje stanje. Srpska kraljevska akademija: Beograd.

Vohs, K. D., Mead, N. L., Goode, M. R. (2006). The psychological consequences of money. In: Science, 314(5802), 1154-1156.

von Führer-Haimendorf, C. (1967). Morals and merit: A study of values and social control in South-Asian societies. Weidenfeld & Nicolson.

Wiessner P. (2005). Norm enforcement among the Ju/'hoansi Bushmen: a case of strong reciprocity? In: Human Nature, 16(2), 115-145.

Winking, J., Mizer, N. (2013). Natural-field dictator game shows no altruistic giving. Evolution and Human Behavior, 34, 288- 293.